Jean-Jacques Rousseau a Spoločenská Zmluva: Hľadanie Slobody a Spravodlivosti v Spoločnosti

Jean-Jacques Rousseau, ženevský filozof, pedagóg a spisovateľ, sa stal jednou z najvplyvnejších postáv preromantického obdobia. Jeho myšlienky, ktoré sa dotýkali prirodzenosti človeka, spoločenskej nerovnosti a ideálneho politického usporiadania, rezonovali v celej Európe a inšpirovali mnohé politické a sociálne hnutia. Jadrom jeho politickej filozofie je dielo Spoločenská zmluva, v ktorom sa snažil nájsť spôsob, ako zosúladiť individuálnu slobodu s požiadavkami spoločenského života. Tento článok sa zameriava na rozbor Rousseauovej teórie spoločenskej zmluvy, jej kľúčové koncepty a vplyv na moderné myslenie.

Úvod do Rousseauovej Filozofie

Rousseauova filozofia vychádza z presvedčenia, že človek sa rodí dobrý, ale spoločnosť ho kazí. Prostredníctvom svojich diel, ako sú Rozprava o umeniach a vedách a Rozprava o pôvode a základoch nerovností medzi ľuďmi, kritizoval spoločenské konvencie a nerovnosti, ktoré považoval za umelé a škodlivé. Jeho cieľom bolo nájsť spôsob, ako vytvoriť spoločnosť, ktorá by umožnila ľuďom žiť v súlade s ich prirodzenou dobrotou a slobodou.

Prirodzený Stav vs. Spoločenský Stav

Rousseau, podobne ako Hobbes a Locke, vychádza z hypotetického konceptu prirodzeného stavu. Na rozdiel od Hobbesa, ktorý videl prirodzený stav ako vojnu všetkých proti všetkým, Rousseau veril, že v prirodzenom stave sú ľudia slobodní, sebestační a žijú v harmónii s prírodou. Avšak s rozvojom civilizácie a vznikom súkromného vlastníctva sa táto prirodzená rovnosť stratila a vznikla nerovnosť, ktorá viedla k útlaku a nespravodlivosti.

Spoločenská Zmluva ako Riešenie

Rousseau v Spoločenskej zmluve navrhuje riešenie tohto problému prostredníctvom novej formy spoločenskej dohody. Podľa Rousseaua sa ľudia musia vzdať svojej prirodzenej slobody a podriadiť sa všeobecnej vôli (volonté générale), ktorá predstavuje záujem celku. Táto všeobecná vôľa by mala byť zameraná na spravodlivosť a prospech všetkých členov spoločnosti.

Všeobecná Vôľa a Suverenita Ľudu

Kľúčovým konceptom Rousseauovej teórie je všeobecná vôľa. Nie je to jednoduchý súčet individuálnych vôlí, ale skôr vôľa, ktorá smeruje k spoločnému dobru. Rousseau tvrdil, že suverenita patrí ľudu a že ľud by mal mať právo rozhodovať o zákonoch, ktoré ho riadia. Práve v Spoločenskej zmluve sa Rousseau snaží pre takú spoločnosť vytvoriť plán. Spoločenskú zmluvu chápe ako zákon, právo, ktoré predstavuje spravodlivosť. Táto spravodlivosť je stotožňovaná s užitočnosťou.

Prečítajte si tiež: Elegancia a pohodlie pre seniorov

Odovzdanie sa Spoločnosti

Aby sa ľudia ubránili, musia svoje sily dávať dokopy - vytvárajú spoločenstvá. Aby také spoločenstvo fungovalo, musí sa človek vzdať svojej prirodzenej slobody a „dostáva“ tzv. zmluvnú slobodu. Každý človek sa „dáva“ spoločnosti. Podmienky sú pre všetkých rovnaké, preto by ich nikto nemal sťažovať. Každý dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššie riadenie všeobecnej vôle a príma zároveň každého člena ako nedeliteľnú časť celku. Takéto teleso sa nazýva republika. Štát sa skladá z jednotlivcov, nemá a ani nemôže mať záujem opačný ich záujmu.

Sloboda a Zákon

Rousseau pokladal za nutné, aby príslušníci spoločnosti boli ochotnými, aktívnymi členmi svojej pospolitosti. Dôležitou súčasťou Rousseauovej teórie je koncept slobody. Rousseau rozlišoval medzi prirodzenou slobodou, ktorú majú ľudia v prirodzenom stave, a občianskou slobodou, ktorú získavajú prostredníctvom spoločenskej zmluvy. Občianska sloboda je obmedzená zákonom, ale zároveň zaručuje ochranu pred svojvôľou a útlakom. Právo nepochádza z prirodzenosti, ale je formou dohody. Právo ako dohoda existuje medzi ľuďmi, ktorí vytvárajú spoločenstvá. Prirodzené spoločenstvo je rodina. Ak dieťa zostáva pri rodičoch pokiaľ ich potrebuje, je to prirodzené. Ak však aj potom rodina zostane pokope, už to nie je prirodzené, tento stav existuje na základe spoločnej dohody.

Každý človek je slobodný. Keď sa niekto vzdá svojej slobody, robí to za účelom svojho úžitku. Právo silnejšieho nemá opodstatnenie. Moc netvorí právo, my sme povinní poslúchať len legitímnu moc. Legitímna moc medzi ľuďmi je vlastne dohoda. Moc ako taká netvorí právo a preto jeden človek nestojí nad druhým. Je dosť nepochopiteľné ak sa človek dobrovoľne vzdá svojej slobody. Je to dokonca nezákonné a neplatné. Znamená to vzdať sa svojej slobody i ľudských práv.

Donútenie k Slobode

Spoločenská zmluva však obsahuje tichý záväzok. Kto by odoprel poslúchať všeobecnú vôľu, bude k nej donútený celým telesom (štátom). To chráni občana pred vlastnou závislosťou. Rousseau paradoxne tvrdil, že ľudia môžu byť "donútení byť slobodnými". To znamená, že štát má právo prinútiť občanov, aby sa podriadili všeobecnej vôli, aj keď s ňou nesúhlasia. Tento koncept bol často kritizovaný ako potenciálne nebezpečný, pretože by mohol viesť k totalitným praktikám.

Rousseau a Vojna

Problematika vojny je tiež závažná. Musíme si uvedomiť že vojnu tvoria vzťahy medzi vecami a nie vzťahy medzi ľuďmi. Pretože nemôže existovať človeka medzi človekom, je to vlastne vzťah jedného štátu k druhému. Jednotlivci sú nepriateľmi len náhodne, nie ako ľudia ale ako vojaci. Človek má právo zabiť obhajcu nepriateľského štátu, ale len keď je ten ozbrojený. Keď sa však vzdáva, nepriatelia sa stávajú ľuďmi a už nemáme právo zabíjať. Človek má právo zabiť nepriateľa len keď ho nemôže zotročiť. Človek sa teda vzdáva slobody, aby si zachránil život.

Prečítajte si tiež: Etiketa v obchodnom prostredí

Vplyv a Kritika Rousseauovej Teórie

Rousseauova teória spoločenskej zmluvy mala obrovský vplyv na politické myslenie a inšpirovala mnohé revolúcie, vrátane Francúzskej revolúcie. Jeho myšlienky o suverenite ľudu, rovnosti a občianskej slobode sa stali základom moderných demokratických štátov.

Kritika Rousseauovej Teórie

Napriek svojmu vplyvu bola Rousseauova teória aj predmetom kritiky. Niektorí kritici tvrdili, že jeho koncept všeobecnej vôle je príliš abstraktný a nejasný a že by mohol viesť k útlaku menšín. Iní kritizovali jeho idealizáciu prirodzeného stavu a jeho pesimistický pohľad na civilizáciu. Pre ideu všeobecnej vôle sa však stal aj terčom kritiky Benjamina Constanta, Otta F. von Gierke, Karla R. Poppera, Bertranda Russela a Isaiaha Berlina.

Rousseau a Osvietenstvo

Rousseau je často vnímaný ako súčasť osvietenského hnutia, no zároveň predstavuje aj kritiku niektorých jeho aspektov. Odmieta rozširujúci sa ateizmus (je síce anti-klerikálny, ale deista), odmieta aj vedecký a racionálny optimizmus (je skôr pre-romantikom, zdôrazňuje súcit a návrat k rurálnemu jednoduchému životu). Napriek tomu, dodáva, že Rousseaove postoje nikdy neprekročili ideologické hranice osvietenstva úplne. Aj napriek pesimistickým dejinno-filozofickým postojom (nostalgia za prirodzeným stavom; fr. État de nature; vznik civilizácie sprevádzaný vznikom nerovnosti) predpokladá aj určitú mieru pokroku v novej spoločenskej zmluve založenej na rovnosti.

Rousseau a Iní Filozofi

Rousseau posúva Lockove a Hobbesové tézy do novej, tretej roviny, ktorá je prítomná v Rozprave o politickej ekonómii a Spoločenskej zmluve. Z rovnosti vzniká nerovnosť, z nerovnosti vzniká negáciou negácie nová, spoločenská rovnosť. Ekonomicky je Rousseau kritikom extrémnej nerovnosti, preferuje redistribúciu a progresívne zdanenie, čo nie je normatívne prítomné ani u Locka, ani Hobbesa, hoc obaja autori chamtivosť a majetok na úkor druhého morálne kritizovali (Hobbes dokonca sám definuje vnímanie spravodlivosti komutatívne a distributívne; avšak aj keď definoval distributívnu spravodlivosť ako rozdelenie rovnakého prospechu ľuďom s rovnakými zásluhami, zostáva iba v analytickej rovine.

Hobbes

Spravodlivosť je možná iba v prípade, že sú dodržované dohodnuté pravidlá. Štát vzniká v Hobbesovom koncepte (ten počíta s extrémnymi situáciami), z príčin odstránenia strachu pred vzájomným ohrozením. Hobbes sa v podstate s Rousseaom zhoduje v potrebe vytvoriť spoločenskú zmluvu, avšak z odlišných dôvodov. Podľa Rousseau je to nastolenie novej rovnosti založenej na suverenite, podľa Hobbesa predovšetkým nastolenie poriadku, zákona a zabránenie chaosu a vojny všetkých proti všetkým (bezpečnosť a život každého jednotlivca) a to prostredníctvom Leviathana.

Prečítajte si tiež: Príklady CSR aktivít

Locke

Na druhej strane Rousseau od Locka nepriamo preberá tézu, podľa ktorej je práca jediným zdrojom získavania majetku (Rousseau 1989, s. 196). Lockova teória predpokladá tri podmienky spravodlivého vlastníctva, ktoré sú zhodné s Rousseaovým právom prvého okupanta (zveľaďovanie majetku, dostatok zdrojov pre každého, a nadobudnutie vlastnou prácou).

tags: #spoločenská #zmluva #jean #jacques #rousseau