Porovnanie teórií spoločenskej zmluvy u Rousseaua, Hobbesa a Locka

Teória spoločenskej zmluvy je kľúčovým konceptom v politickej filozofii, ktorý sa snaží vysvetliť pôvod a legitimitu štátu. Táto teória, rozpracovaná mnohými významnými mysliteľmi, predpokladá, že štát vznikol na základe dohody medzi ľuďmi, ktorí sa vzdali časti svojej slobody výmenou za ochranu a poriadok. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto teórie patria Thomas Hobbes, John Locke a Jean-Jacques Rousseau. Každý z týchto filozofov však ponúka odlišný pohľad na prirodzený stav, motivácie ľudí a povahu spoločenskej zmluvy.

Teória spoločenskej zmluvy: základné pojmy

Teória spoločenskej zmluvy je opradená viacerými známymi menami. Zaoberali sa ňou mnohí významní myslitelia, teoretici či filozofi. Práve novovek bol obdobím, kedy sa vykryštalizovali viaceré teórie vysvetlenia pojmu právny štát. Medzi inými je závažná tzv. zmluvná teória (kontraktuálna). Vo svojej podstate sa táto teória zakladá na tom, že štát vznikol z potreby prekonať prirodzený stav spoločnosti prostredníctvom dohody, teda zmluvy medzi ľuďmi. K zástancom tejto zmluvnej teórie patrili napr. T. Hobbes, J. Locke, J.J. Rousseau a I. Kant. S prihliadnutím na túto koncepciu vzniku štátu konštruovali Hobbes a Locke svoje definície pojmu štát, resp. právny štát.

Thomas Hobbes a Leviathan: Bezpečnosť za každú cenu

Thomas Hobbes, anglický filozof 17. storočia, vo svojom diele Leviathan vykresľuje ponurý obraz prirodzeného stavu. Podľa Hobbesa je prirodzený stav "vojnou všetkých proti všetkým", kde ľudia sú si rovní v schopnostiach, ale poháňaní túžbou po sebezáchove a moci. V tomto stave neexistuje morálka, spravodlivosť ani poriadok, a život človeka je "osamelý, chudobný, odporný, brutálny a krátky".

Hobbes tvrdil, že ľudia sa vzdávajú všetkých svojich práv a slobôd absolútnemu panovníkovi (Leviathanovi) výmenou za bezpečnosť a poriadok. Leviathan má neobmedzenú moc a jeho úlohou je zabezpečiť dodržiavanie zákonov a potlačiť akýkoľvek odpor. Hobbes veril, že silná autorita je nevyhnutná na zabránenie chaosu a anarchie. Spravodlivosť je možná iba v prípade, že sú dodržiavané dohodnuté pravidlá. Štát vzniká v Hobbesovom koncepte (ten počíta s extrémnymi situáciami), z príčin odstránenia strachu pred vzájomným ohrozením.

Hobbes sa zhoduje s Rousseaom v téze, podľa ktorej existovala v prirodzenom stave relatívna rovnosť. Z rovnosti sa ale podľa Hobbesa rodia konflikty a nedôvera (rovnosť nádejí na dosiahnutie cieľov) a z toho vojna z dôvodov túžby, súperenia a slávy (zisku, bezpečnosti a povesti). Z takejto situácie sú podľa Hobbesa vo vzťahu k druhému len dve možnosti: agresia alebo kooperácia a v prospech kooperácie navrhuje ustanovenie osoby, ktorá bude dohliadať nad dodržiavaním pravidiel kooperácie - zákonov.

Prečítajte si tiež: Elegancia a pohodlie pre seniorov

John Locke a ochrana prirodzených práv

John Locke, ďalší významný anglický filozof, ponúka optimistickejší pohľad na prirodzený stav. Locke súhlasil s Hobbesom, že prirodzený stav je charakterizovaný slobodou a rovnosťou, ale nesúhlasil s tým, že je to stav neustálej vojny. Locke veril, že v prirodzenom stave existuje prirodzený zákon, ktorý nariaďuje ľuďom, aby si navzájom neubližovali a rešpektovali svoje práva. Prirodzené práva, podľa Locka, zahŕňajú právo na život, slobodu a majetok.

Locke tvrdil, že ľudia uzatvárajú spoločenskú zmluvu, aby si zabezpečili lepšiu ochranu svojich prirodzených práv. Na rozdiel od Hobbesa, Locke veril, že ľudia si ponechávajú určité práva a slobody aj po uzatvorení zmluvy. Vláda má obmedzenú moc a jej úlohou je chrániť práva občanov. Ak vláda poruší zmluvu a začne utláčať ľudí, majú občania právo na odpor a revolúciu. V Lockovom koncepte občan neodovzdáva všetku svoju moc štátu, ale iba tú moc nevyhnutnú na účely, pre ktoré sa spája do spoločnosti (slobodu a ochranu súkromného vlastníctva).

Lockova teória predpokladá tri podmienky spravodlivého vlastníctva, ktoré sú zhodné s Rousseaovým právom prvého okupanta (zveľaďovanie majetku, dostatok zdrojov pre každého, a nadobudnutie vlastnou prácou).

Jean-Jacques Rousseau a všeobecná vôľa

Jean-Jacques Rousseau, švajčiarsky filozof 18. storočia, prináša do teórie spoločenskej zmluvy nový prvok - koncept všeobecnej vôle. Rousseau, podobne ako Locke, veril, že prirodzený stav bol relatívne mierumilovný a harmonický. Človek osamotene a uspokojoval svoje skromné potreby. Problémy nastali až s rozvojom spoločnosti a vznikom súkromného vlastníctva, ktoré viedli k nerovnosti a útlaku.

Rousseau tvrdil, že spoločenská zmluva by mala byť založená na všeobecnej vôli, ktorá predstavuje spoločný záujem všetkých občanov. Všeobecná vôľa nie je len súčet individuálnych vôlí, ale skôr kolektívna vôľa zameraná na dosiahnutie spoločného dobra. Podľa zmluvy by každý poslúchal iba sám seba a zostával slobodný ako predtým. Spoločenská zmluva mení prirodzenú slobodu na slobodu občiansku a politickú.

Prečítajte si tiež: Etiketa v obchodnom prostredí

Rousseau zdôrazňuje v prirodzenom stave existenciu súcitu, sebazáchovy a na tom základe stavia možnosť vybudovania demokratickej, solidárnej a sociálne spravodlivej spoločnosti ako vyvrcholenia dejín.

Porovnanie a rozdiely

Hoci všetci traja filozofi sa zaoberali teóriou spoločenskej zmluvy, ich názory sa v mnohom líšia:

• Prirodzený stav: Hobbes vidí prirodzený stav ako vojnu všetkých proti všetkým, Locke ako stav slobody a prirodzeného zákona a Rousseau ako stav relatívnej harmónie.
• Motivácia pre spoločenskú zmluvu: Hobbes tvrdí, že ľudia sa vzdávajú slobody pre bezpečnosť, Locke pre ochranu prirodzených práv a Rousseau pre dosiahnutie všeobecnej vôle a spoločného dobra.
• Rozsah odovzdanej slobody: Hobbes verí v odovzdanie všetkej slobody absolútnemu panovníkovi, Locke v obmedzené odovzdanie slobody vláde a Rousseau v podriadenie sa všeobecnej vôli, ktorá má zabezpečiť slobodu pre všetkých.
• Právo na odpor: Hobbes odmieta právo na odpor, Locke ho pripúšťa v prípade porušenia prirodzených práv a Rousseau ho implicitne podporuje, ak vláda nekoná v súlade so všeobecnou vôľou.

Sumárne: Medzi Hobbesom, Lockom, Rousseaom existuje silné prepojenie, ktoré spočíva v spoločnom základe - prirodzeno-právnej teórii vychádzajúcej z hypotézy prírodného stavu. Každý z týchto autorov túto hypotézu vykladá odlišným spôsobom a tým pádom z nej vyplývajú rôznorodé dôsledky aj pre filozofiou dejín.

Vplyv a význam

Teórie spoločenskej zmluvy Hobbesa, Locka a Rousseaua mali obrovský vplyv na vývoj politického myslenia a inšpirovali mnohé revolúcie a reformy. Lockove myšlienky ovplyvnili americkú Deklaráciu nezávislosti a ústavu, zatiaľ čo Rousseauove myšlienky prispeli k Francúzskej revolúcii. Tieto teórie dodnes rezonujú v diskusiách o úlohe štátu, právach občanov a spravodlivej spoločnosti.

Názory J.J.Rousseaua

Francúzski osvietenci až príliš preceňovali rozum a podceňovali pudy, city, vášeň. Zmenu priniesol Jean - Jacques Rousseau (1712-1778): ako filozof pôsobil v Paríži kde spolupracoval na Encyklopédii. Jeho myšlienky však boli iné ako myšlienky ostatných encyklopedistov, resp, filozofov osvieteneckého obdobia. Zatiaľ čo encyklopedisti kládli prehnaný dôraz na rozum (francúzske osvietenstvo = racionalizmus), básnici, umelci a filozofi typu Rousseaua navrhovali alternatívnu víziu sveta. A síce. Dôležitejší ako rozum sú city, predstavivosť a prežívanie! Rousseau podkopal intelektuálny - deterministicky - racionálny spôsob uvažovanie osvietencov a položil základy romantizmu.

Prečítajte si tiež: Príklady CSR aktivít

Dielo Rozprava o umení a vedách odštartovalo filozofickú kariéru J.J.R. Angažoval sa už síce pri tvorbe Encyklopédie, ale nebol spokojný s tým, čo tvrdili jeho kolegovia. Dielom Rozprava o umení a vedách reagoval na otázku Akadémie vied v Dijone, „či pokrok vied a umenia (od dôb renesancie) je užitočný pre mravnosť a ľudské šťastie ?“ Rousseau odpovedal horeuvedeným dielom v štýle: Spoločnosť a kultúra postupne degenerujú. Stávajú sa neľudskejšími a nemravnými.

Rousseauova kritika racionalizmu:a/ racionalizácia štátu, náboženstva a výchovy, umenie, kultúra a iné výdobytky civilizácie sú prehnané (bohorovné) tendencie, ktoré kazia povahu človeka lebo zabíjajú jeho cit a odvádzajú ho od prírody b/ umenie a veda človeka degradujú (telesná stránka je dôležitejšia, duševná stránka je len ozdoba / nadstavba) c/ veda a cnosť sú neporovnateľné (cnosť je viac, veda a pokrok nie sú riešením) d/ ľudská morálka bola pred vytvorením civilizácie prirodzená (to zn. bola O.K.) citát: „Bože, zbav nás osvety našich otcov, veď nás naspäť k jednoduchosti, nevinnosti a chudobe, jediným statkom, čo nám prinášajú šťastie.“

Dielo: Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi: a/ prirodzená (fyzická) nerovnosť: vek, telesný rozvoj, duševné sily … b/ mravná (politická) nerovnosť: spoločenské usporiadanie, štát, hierarchia … Táto druhá nerovnosť je škodlivá, nemravná a neprirodzená. Riešením tejto nerovnosti je PRÍRODA resp. „návrat k prírode“ (idea vznešeného divocha, ktorý je neskazený), pretože prírodný (prirodzený) stav (na rozdiel od Hobbesa) je dobrý.

Prírodný stav podľa J.J.R.: všetci sú zdraví, sexuálne vzťahy sú animálne, nekomplikované, neexistuje jazyk ani premýšľanie, nikto nie je nikomu podriadený, neexistuje súkromné vlastníctvo Prečo sa prírodný stav končil? Ľudia si začali budovať domy, začali vlastniť „veci“, vzniklo manželstvo (vlastníctvo ženy), rodina, kmeň, národ a štát. Čím viac sa upevňovali „neprirodzené stavy vlastníctva a hierarchie“, tým viac sa rozvíjala nerovnosť (politická) medzi ľuďmi. Vznikom zákonov chrániacich súkromné vlastníctvo sa začal súboj bohatých a chudobných. 1. neprirodzený čin v ľudských dejinách: vznik vlastníctva (bohatí vs. chudobní)2. neprirodzený čin v ľudských dejinách: vytvorenie hierarchie (vládnúci a ovládaný)3. neprirodzený čin v ľudských dejinách: absolutizmus (páni vs. Otroci)

Riešenie tohto politického problému: dielo Spoločenská zmluva: právna vláda sa dá vytvoriť len na spoločenskom súhlase (slobodná obecná vôľa). Každý člen spoločnosti môže vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas. Takto vzniká živý organizmus zvaný ľud. Ľud je nositeľom suverenity a len ON môže zaistiť slobodnú obecnú vôľu (vôľa väčšiny platí). Ako? Hlasovaním (myšlienka všeobecných volieb).

Výchova: dielo Emil pojednáva o výchove. Základnou myšlienkou Rousseaua je, že človek sa rodí z rúk prírody dobrý (porovnaj s kresťanstvom, ľudia sa rodia skazení - dedičný hriech) a až spoločnosť ho kazí. Dospievajúceho človeka je treba chrániť pre zlými vplyvmi, aby sa mohol rozvíjať prirodzeným spôsobom („návrat k prírode“). Úlohou pedagogiky J.J.R. nie je aktívne vychovávať, ale chrániť mladého človeka pred vplyvmi spoločnosti. Dieťa by malo k vedeckým poznatkom dospieť samo a nie memorovaním. Ideálna výchova podľa J.J.R. - free as a bird!

Vplyv J.J.R.: a/ myšlienky J.J.R. (spolu s Voltaireom a ďalšími) pomohli k sociálnym tlakom vo francúzskej spoločnosti a revolúcii. Heslo „sloboda-rovnosť-bratstvo“ pochádza z 2/3 od J.J.R. Osvietenci sú príkladom toho, ako myšlienky dokážu „pohnúť hmotou“. b/ J.J.R. bol prvým romantikom. Dával prednosť srdcu pred rozumom a poézii pred vedou. Uprednostňoval cit (prežívanie) pred raciom a pokrokom. Neskôr na neho nadviazali Goethe, Shiller, Kant … c/ bol prvým ranoutopickým socialistom (rovnosť a bratstvo), na ktorého myšlienky neskôr nadviazal Marx (tzv. revolučný socializmus = štát je pánom, kritika súkromného vlastníctva a pod. myšlienky J.J.R.) d/ bol prvým anarchistom (chcel zrušiť nemravné spoločenské zriadenie, ktoré nás duševne zotročuje). V súčasnosti by bol Rousseau asi radikálny ľavicový enviromentalista (((:

Rousseau vs. Hobbes vs. Locke: Prirodzeno-právna teória

Pri hľadaní koreňov Rousseaovej hypotetickej filozofie dejín nemožno odignorovať autorov, ktorí ho významným spôsobom ovplyvnili. U prirodzeno-právnych teoretikov z hypotetického prirodzeného stavu vyplýva aj údel človeka v perspektíve dejín. Hobbesa, Rousseaua, Putendorfa, Grotia a Locka spája tzv. prirodzeno-právna teória, ktorá podľa Röda vyvracia teóriu podmienenosti Božiemu zákonu. Ide o filozofický obrat, kedy je človek strojcom zákona. Avšak nevyvracajú podmienenosť prirodzenosti metafyzikou: Rousseau, Hobbes aj Locke odvolávajú na vyššiu metafyzickú podstatu. Rousseau z deistického hľadiska na Najvyššiu bytosť, ktorá je najbližšia spravodlivosti; Hobbes na sprostredkovanie zväzku s Bohom prostredníctvom jeho zástupcu - Leviathana ako smrteľného Boha, ktorý zastupuje nesmrteľného Boha a zabezpečuje mier a ochranu a taktiež Locke sa odvoláva na Boha pri obhajobe spravodlivého vlastníctva. Je zaujímavé, že koncept spravodlivého vlastníctva nachádzame aj v Rousseaovej spoločenskej zmluve pri opisovaní práva prvého okupanta.

Podľa Hobbesa na seba ľudia v prirodzenom stave vzájomne útočia pre zisk, bezpečnosť a dobrú povesť (Hobbes 1998, s. 99). Hobbes sa zhoduje s Rousseaom v téze, podľa ktorej existovala v prirodzenom stave relatívna rovnosť. Z rovnosti sa ale podľa Hobbesa rodia konflikty a nedôvera (rovnosť nádejí na dosiahnutie cieľov) a z toho vojna z dôvodov túžby, súperenia a slávy (zisku, bezpečnosti a povesti). Z takejto situácie sú podľa Hobbesa vo vzťahu k druhému len dve možnosti: agresia alebo kooperácia a v prospech kooperácie navrhuje ustanovenie osoby, ktorá bude dohliadať nad dodržiavaním pravidiel kooperácie - zákonov. Spravodlivosť je možná iba v prípade, že sú dodržované dohodnuté pravidlá. Štát vzniká v Hobbesovom koncepte (ten počíta s extrémnymi situáciami), z príčin odstránenia strachu pred vzájomným ohrozením.

Hobbes sa v podstate s Rousseaom zhoduje v potrebe vytvoriť spoločenskú zmluvu, avšak z odlišných dôvodov. Podľa Rousseau je to nastolenie novej rovnosti založenej na suverenite, podľa Hobbesa predovšetkým nastolenie poriadku, zákona a zabránenie chaosu a vojny všetkých proti všetkým (bezpečnosť a život každého jednotlivca) a to prostredníctvom Leviathana.

Na druhej strane Rousseau od Locka nepriamo preberá tézu, podľa ktorej je práca jediným zdrojom získavania majetku (Rousseau 1989, s. 196). Lockova teória predpokladá tri podmienky spravodlivého vlastníctva, ktoré sú zhodné s Rousseaovým právom prvého okupanta (zveľaďovanie majetku, dostatok zdrojov pre každého, a nadobudnutie vlastnou prácou).

Rousseau posúva Lockove a Hobbesové tézy do novej, tretej roviny, ktorá je prítomná v Rozprave o politickej ekonómii a Spoločenskej zmluve. Z rovnosti vzniká nerovnosť, z nerovnosti vzniká negáciou negácie nová, spoločenská rovnosť. Ekonomicky je Rousseau kritikom extrémnej nerovnosti, preferuje redistribúciu a progresívne zdanenie, čo nie je normatívne prítomné ani u Locka, ani Hobbesa, hoc obaja autori chamtivosť a majetok na úkor druhého morálne kritizovali (Hobbes dokonca sám definuje vnímanie spravodlivosti komutatívne a distributívne; avšak aj keď definoval distributívnu spravodlivosť ako rozdelenie rovnakého prospechu ľuďom s rovnakými zásluhami, zostáva iba v analytickej rovine;porovnaj: Hobbes 2010, s.

Jean-Jacques Rousseau a jeho doba

Rousseau žil v rokoch 1712 až 1778, teda od obdobia vlády Ľudovíta „le Roi Soleil“ XIV., počas panovania Ľudovíta XV. a štyri roky pred jeho smrťou zasadol na trón Ľudovít XVI. Rousseau teda nezažil vládu osvieteného a nedožil sa ani slávnej revolúcie, na ktorú mal priamy ideologický vplyv. Rousseau ako dieťa Ženevy vyrastá v prostredí, kde už na začiatku 18. storočia dochádzalo k sporom medzi bohatými mešťanmi a občanmi bez politických práv. Ženevského občana Rousseaua do veľkej miery ovplyvnil aj náboženský reformátor Ján Kalvín, ktorý v 16. Monarchia dosiahla svoj vrchol, po ktorom nasledoval prepad, zadlženosť a kríza, ktorá na konci storočia, počas vlády Ľudovíta XVI. vyvrcholila revolúciou.

18. storočie je pre dejiny filozofie charakteristické predovšetkým pomenovaním vek rozumu viazaným na ideologické hnutie osvietenstva (angl. enlightenment, nem. aufklärung, fr. lumières, tal. Zdroje osvietenskej filozofie siahajú až k anglickému racionalizmu a empirizmu (Bacon, Newton, Locke, Hume).

Osvietenstvo je možné chápať ako ideologickú nadstavbu, kultúrne hnutie, životný postoj a filozofický smer, ktorý sa rozvíjal v rôznych krajinách, no dominanciu získalo predovšetkým vo Francúzsku, kde sa transformovalo aj do politickej praxe. Osvietenstvo reprezentujú vo Francúzsku filozofické osobnosti Voltaire, Helvetius, Holbach, d’Alambert, Condorcet, Diderot, Montesquieu, Mably, Morelly, Rousseau; v Nemecku Immanuel Kant (Kant 1993). Malo priamy vplyv na vodcov a ideológov francúzskej revolúcie (La Fayette, Robespierre, Danton, Marat), ktorí ideály osvietenstva implementovali do praktickej politiky (Deklarácia práv človeka a občana). Osvietenská ideológia bola značne anti-klerikálna, antitradicionalistická.

Rousseau teda prichádza do doby, ktorá ho síce dokázateľne inšpiruje a ovplyvňuje, dokonca sa sám na jej ideológii podieľa, no paradoxne, je zosobnením dialektického popretia osvietenského obdobia. Odmieta rozširujúci sa ateizmus (je síce anti-klerikálny, ale deista), odmieta aj vedecký a racionálny optimizmus (je skôr pre-romantikom, zdôrazňuje súcit a návrat k rurálnemu jednoduchému životu).

tags: #spoločenská #zmluva #rousseau #hobbes #locke #porovnanie