
Tento článok sa zaoberá dôležitosťou stimulačných programov pre deti s mentálnym postihnutím. Od vývinu reči a jazyka až po konkrétne príklady programov, cieľom je poskytnúť komplexný prehľad pre odbornú a rodičovskú verejnosť.
Dieťa je od samého začiatku človekom, a reč je to, čo človeka charakterizuje. Vývin schopnosti komunikovať rečou predstavuje pre človeka vedomé používanie jazyka ako určitého systému dohodnutých znakov a symbolov. Jazyk kóduje javy a vzťahy, usporadúva pojmy a triedi svet do kategórií pomocou slov a gramatických pravidiel. Človek uplatňuje jazyk prostredníctvom reči, preto jazyk a reč nie sú ekvivalentné pojmy. Majú dorozumievaciu funkciu a slúžia ako základ myšlienkovej činnosti.
Osvojovanie si materinského jazyka je vývinový proces, ktorý je úzko spojený s ontogenézou reči po kvalitatívnej a kvantitatívnej stránke. Pre používanie hovorenej (expresívnej) a písanej, videnej (impresívnej) reči je potrebná jednota reči s myslením. Myslenie a reč nie sú totožné; myslenie slúži na odhalenie podstaty skutočnosti a reč na prenášanie myšlienok a informácií pomocou jazyka. Z vývinového hľadiska majú myslenie a reč rozdielne genetické základy, no navzájom sa ovplyvňujú.
Vygotskij poukázal na to, že myslenie a reč sa stretávajú okolo druhého roku života, čo vysvetľuje, prečo sa u detí s oneskoreným vývinom reči (predĺženou fyziologickou nevravnosťou) môže myslenie rozvíjať bez zjavných sekundárnych dôsledkov do určitého veku.
Medzi úrovňou rozvoja motoriky u dieťaťa a jeho rečou existuje dialektická väzba, kde hovorenie je vnímané ako koordinovaný proces jemnej motoriky rečového aparátu. U detí s narušeným vývinom motoriky sa pozoruje oneskorený vývin reči a naopak, u detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa zisťuje znížená úroveň motorických zručností. Úroveň rozvoja reči koreluje so stupňom rozvoja jemnej motoriky rúk. Ak je vývin jemnej motoriky primeraný veku, obyčajne vývin reči prebieha v rámci normy.
Prečítajte si tiež: Školstvo a ESF
Nezastupiteľný význam pre vývin reči má zrak a zrakové vnímanie, ktoré umožňujú dieťaťu odzerať pohyby hovoridiel a mimických pohybov od dospelých, čo prispieva k osvojeniu si artikulácie a neverbálnej komunikácie. Nedostatočná psychická stimulácia a prostredie chudobné na podnety bývajú častou príčinou oneskoreného vývinu reči detí ranného a predškolského veku.
Správny rečový vzor v rodine, v jasliach, materskej škole a neskôr aj v základnej škole stimuluje vývin reči. Primeraný dostatok rečových podnetov zo sociálneho prostredia stimuluje dieťa k interakcii, čo predpokladá zapojenie zmyslov - zraku, sluchu, hmatu, čuchu a kinestetických pohybov. Sociálna spolupráca dieťaťa s okolím prostredníctvom reči zabezpečuje vo veľkej miere formovanie jeho inteligentného správania. Deti pochádzajúce z rečovo málo podnetného prostredia môžu v dôsledku oneskoreného vývinu reči pôsobiť ako menej inteligentné a sociálne menej zručné pri nadväzovaní kontaktov. V takýchto prípadoch je dôležité diagnosticky rozlíšiť sociálne nedostatky od rozumových nedostatkov.
Významné sú aj dedičné predpoklady dieťaťa pre osvojovanie si jazyka a reči. Chomsky dospel k záveru, že deti sú geneticky vybavené k tomu, aby si osvojovali reč určitým spôsobom. Z hľadiska včasného diagnostického skúmania etiológie oneskoreného vývinu reči je potrebná komplexná diagnostika (klinická, psychologická, pedagogická, špeciálnopedagogická) na odhalenie špecifík osobnostného vývinu dieťaťa v oblasti socioemocionálnej, kognitívnej a perceptuálnomotorickej.
Diagnostický proces by nemal byť unáhlený a povrchný. U detí ranného a predškolského veku často nie je možné stanoviť presnú diagnózu vzhľadom na priebežný vývin reči. Preto je vhodné uplatňovať prelínanie procesu diagnostiky s terapeutickým procesom - diagnostickú stimuláciu a stimulačnú diagnostiku, kedy medzi diagnostikovaním a terapiou nemusí byť striktne vymedzená hranica.
Cieľom diagnostického procesu z hľadiska vývinu reči je skúmať, či sa jedná len o časové oneskorovanie normálneho rečového vývinu v jednej alebo vo viacerých jazykových rovinách, alebo je oneskorený vývin reči prvým symptómom narušeného vývinu reči. Oneskorený vývin reči ako diagnostická jednotka nespadá pod kategóriu narušeného vývinu reči, pretože sa pri ňom predpokladá, že reč dieťaťa nie je narušená a nevyznačuje sa žiadnymi špecifickými odchýlkami od normálneho rečového vývinu. Často sprevádza ľahkú mozgovú dysfunkciu, spôsobenú hlavne nezrelosťou centrálneho nervového systému, alebo potlačovanú lateralitu. Na rozdiel od vývinovej dysfázie sa oneskorený vývin reči nespája s dysfunkciami v nerečových procesoch.
Prečítajte si tiež: Výchovná starostlivosť v jasliach
O oneskorovaní vývinu reči možno hovoriť u detí, ktoré ani po treťom roku nehovoria, alebo hovoria podstatne menej než je obvyklé pre toto vekové obdobie. Tieto deti majú však záujem o komunikačné kontakty a prejavy ich správania sú adekvátne komunikačnej situácii. V každom prípade si však tieto deti vyžadujú odbornú starostlivosť a zvýšené úsilie zo strany najbližšieho sociálneho prostredia.
Čakať do troch rokov veku na to, či dieťa začne hovoriť, je pre jeho celkový osobnostný vývin nepriaznivé a bezvýznamné. Včasné a špecificky cielené stimulačné vplyvy, ktoré podporujú optimálny ontogenetický vývin reči a celkový vývin osobnosti dieťaťa, je nevyhnutné uskutočňovať už v rannom veku. Včasná podpora rozvoja reči by mala predovšetkým využívať pozitívne podnety na zvýšenie motivácie a záujmu dieťaťa o hovorenie. Čím viac dieťa môže počúvať hovorené slovo a čím viac dospelí pozitívne reagujú na snaženie dieťaťa hovoriť, tým viac sa bude snažiť.
Osvojovanie si komunikačnej schopnosti u dieťaťa predpokladá IMITÁCIU (neuvedomelé - intuitívne, alebo vedomé, zámerné či výberové - selektívne napodobňovanie reči ľudí v najbližšom okolí). V prípade stimulácie vývinu reči je možné aplikovať IMITÁCIU S REDUKCIOU, keď dieťa nedokáže úplne napodobniť reč dospelého a tento pri následnej IMITÁCII S EXPANZIOU napodobní výpoveď dieťaťa a súčasne ju rozšíri tak, aby dieťa dostalo ďalší vzor k imitácii.
Stimuláciu vývinu reči najmä v ranom veku je potrebné spájať s EXPERIMENTÁCIOU (bádaním, skúmaním prostredníctvom nekoordinovaných pohybov motoriky v súčinnosti so zrakovou a sluchovou kontrolou, najmä ohmatávaním a prezeraním predmetov), čo umožňuje dieťaťu oboznamovať sa s najbližším okolím prostredníctvom vlastnej skúsenosti. Z hľadiska vývinu reči schopnosť experimentovania umožňuje dieťaťu experimentovať s hlasom, artikulačným aparátom, obmieňať zvuky, doprevádzať činnosť hlasom a podobne.
Experimentovanie ako senzomotorická aktivita najmä po druhom roku života u dieťaťa prechádza do HRY a umožňuje mu chápať okolitú skutočnosť, nachádzať vzťahy a súvislosti v reálnom živote. Prostredníctvom hry možno dieťa prirodzene motivovať k aktivite, k osvojovaniu si nových poznatkov a zručností, ale najmä k hovoreniu. Z hľadiska stimulačného a rozvojového významu hry u dieťaťa ranného a predškolského veku je nevyhnutné voliť hry primerané veku a individuálnym záujmom, možnostiam a schopnostiam každého dieťaťa. Hru hlavne u detí po 4. roku života možno cielene a zámerne využívať v rámci špecificky orientovaných stimulačných programov na podporu rozvoja jednotlivých funkcií, ale aj všestranný rozvoj ich osobnosti.
Prečítajte si tiež: Kvalitný život v starobe
Vlastná tvorivá aktivita detí ranného a predškolského veku im prostredníctvom bádania, skúmania a experimentovania umožňuje nachádzať významy, chápať vzťahy a súvislosti medzi predmetmi, činnosťami a javmi v reálnom živote a tým im zároveň umožňuje pochopiť význam, obsah jednotlivých slov. Jedným z najčastejšie používaných prostriedkov rozvoja reči a kognitívnych procesov sú obrázky. U dieťaťa predškolského veku, keď úroveň jeho myslenia prechádza z činnostnej roviny do názornej, je vhodná postupná práca s obrázkami.
Podľa Sováka, M. je dôležité začať so zoznámením - stimuláciou k záujmu o obrázky, napr. pomenovaním - dieťa pomenuje ukázaný obrázok, odpovedá na otázku: „Čo je tu“? Vždy je však potrebné postupovať k ďalšej etape len vtedy, keď sa predchádzajúca etapa zafixuje. Pritom je nevyhnutné čo najčastejšie vytvárať spojenia jednotlivých slov na obrázkoch s básňami, piesňami, krátkymi príbehmi a rozprávkami, námetovými, pohybovými a dramatizujúcimi hrami. To pomáha dieťaťu s oneskoreným vývinom reči rozvíjať predovšetkým jeho obsahovú stránku reči, aby chápalo významu, obsahu jednotlivých slov v kontexte konkrétnych aktivít.
V súvislosti s rozvíjaním reči nemožno nespomenúť aj svet detskej kresby, ktorý sa technicky a obsahovo u každého dieťaťa vývinovo zdokonaľuje a zároveň odráža úroveň jeho osobnostného vývinu. Kresba sa vyvíja od jednoduchého experimentovania s kresliacim materiálom, cez uchopovanie, čmáranicu, hlavonožca až ku zámernej kombinácii rôznych tvarov a línií na vyjadrenie myšlienky, obsahu výpovede dieťaťa. Súvisí to s prirodzenou túžbou dieťaťa graficky a neskôr v školskom veku aj písomne komunikovať s okolím.
Pre úspešné osvojovanie si gramotnosti v škole, by zákonite v ranom a predškolskom veku u každého dieťaťa mala byť realizovaná cielená stimulácia zrakového a sluchového vnímania, taktilno-kinestetického vnímania, jemnej motoriky, grafomotoriky a vizuomotoriky, aj v súvislosti s vývinom reči. Konkrétne edukačné ciele a úlohy v danej oblasti zahŕňa Program výchovy a vzdelávania detí v materských školách od 2 rokov po vstup do školy.
U detí v rannom veku je v danej oblasti možnosť výberu z viacerých stimulačných programov. Ako vhodné sa na základe skúseností javia program Strasmeiera, V.: 260 cvičení pre deti ranného veku, program Hermanovej, S.: Psychomotorické hry a program Szabovej, M.: Cvičení pro rozvoj psychomotoriky. Z hľadiska aplikácie programov na rozvoj psychomotorických schopností u detí ranného veku je nutné pripomenúť, že v tomto období sa u človeka rozvíjajú geneticky dané vlohy, ktoré sa po treťom roku života už len zdokonaľujú.
Tvorba a aplikácia stimulačných programov na rozvíjanie reči a zároveň kľúčových oblastí rozvoja osobnosti detí raného a predškolského veku v podmienkach špeciálnopedagogického zariadenia, je založená na komplexnej diagnostike, určovaní obsahu edukácie, dôslednom plánovaní cieľov a následne činností, vyhodnocovaní výsledkov a zainteresovanosti rodičov na realizácii programu.
Individuálny stimulačný program každého dieťaťa zohľadňuje priestor medzi reálnou úrovňou jeho vývinu a genetickými limitmi. Individuálny stimulačný program dieťaťa (ďalej ISP) nenahrádza v podmienkach zariadenia špeciálnopedagogického poradenstva individuálny plán terapie dieťaťa, pričom zároveň ani nemôže obsiahnuť celú oblasť edukačných požiadaviek na dieťa. ISP rieši individuálne problémy dieťaťa v istej, konkrétnej oblasti vývinu jeho osobnosti a zároveň sa zaoberá metódami, formami a špeciálnymi postupmi ich stimulácie.
Samotný riadený proces stimulácie by sa mal realizovať striedavo vo viacerých fázach. Najvýznamnejšia pre dieťa je však fáza pozitívneho oceňovania, ktorá by mala nasledovať vždy, keď dieťa prejaví aj sebamenšiu snahu k dosiahnutiu výkonu. Z hľadiska úspešnosti stimulácie je rozhodujúci emocionálny vzťah dospelého k dieťaťu. Dieťa musí zažívať pocit bezpečia a istoty, musí cítiť, že dospelí, ho majú radi. Potom ľahšie prijíma požiadavky a prispôsobuje sa stimulačným aktivitám.
Nižšie uvádzame príklady stimulačných programov vývinu reči a zároveň v niektorých prípadoch aj celkového osobnostného vývinu detí v ranom a predškolskom veku:
Tento program je tvorený 10 typmi úloh: A, B, C, D, E, F, G, H.
Pri práci s deťmi s mentálnym postihnutím je dôležité zamerať sa na špecifické potreby a využívať rôzne pomôcky a prístupy. Medzi ne patria:
Snoezelen miestnosť predstavuje špeciálne upravené prostredie, ktoré má funkciu relaxačnú, poznávaciu a interakčnú. Cieľom je stimulovať zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) a podporovať komunikačné schopnosti. Toto prostredie napomáha redukovať problémové správanie, znižuje agresívne správanie a formy sebapoškodzovania.
Medzi oblasti narušenej komunikačnej schopnosti patria:
tags: #stimulacne #programy #pre #mentalne #postihnutych #priklady