Švédsky sociálny štát a Ľuboš Blaha: Pohľad na realitu

Sociálny štát vo Švédsku je často uvádzaný ako ideálny model pre sociálne zmýšľajúcu časť populácie a stal sa vzorom pre sociálnu demokraciu na celom svete. Avšak, sociálny demokrat Ľuboš Blaha vo svojej knihe "Späť k Marxovi?" odhaľuje niektoré kontroverzné aspekty tohto modelu.

Meidnerov plán a robotnícke fondy

V roku 1975 švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila návrh na dosiahnutie ekonomickej demokracie, známy ako Meidnerov plán. Tento plán, ktorého autorom bol Rudolf Meidner, navrhoval vytvorenie špeciálnych zamestnaneckých fondov kontrolovaných odbormi, ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do týchto fondov by sa získavali prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Cieľom bolo umožniť zamestnancom prostredníctvom týchto fondov nakupovať akcie súkromných podnikov, v ktorých pracovali, a tým získať vplyv na riadenie spoločnosti a investičnú politiku firiem.

Projekt dostal názov "lontagarfonder", čo znamená robotnícke fondy, a vzišiel zdola, z požiadaviek pracujúcich. Podnetom bol štrajk v štátnom podniku v Kirune v roku 1969. Hoci iniciátorom bola odborová komisia, politicky sa touto otázkou spočiatku zaoberali len okrajovo. Až neskôr, keď sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson, začali odbory aktívne presadzovať požiadavku ekonomickej demokracie.

Odpor zamestnávateľov a alibizmus sociálnej demokracie

Napriek tomu, že švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov, na čele s Marcusom Wallenbergom. Švédski zamestnávatelia prešli od politiky kompromisu ku konfliktu.

Švédska sociálna demokracia na čele s O. Palmem reagovala na vzniknutú situáciu alibisticky a vynaložila úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu. Blaha to vníma ako pokrytectvo sociálnej demokracie, ktorá sa odhodláva bojovať za sociálny zmier, no jej kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu moci kapitalistov.

Prečítajte si tiež: Analýza švédskych sociálnych problémov

Triedny boj a úloha sociálnej demokracie

Blaha v tejto situácii vidí reálny stret dvoch tried: vykorisťovaných a vykorisťovateľov, čo je jasný dôkaz triedneho boja v spoločnosti. Tvrdí, že akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu kapitalistov, tí sa zomknú a spoločne začnú ničiť odpor pracujúcich. Sociálna demokracia v tomto zápase nemôže obhajovať pracujúcich, pretože väčšina jej členstva sú vlastníci výrobných prostriedkov, a teda by sa postavili proti svojim triednym záujmom.

V revolučnej situácii, ktorá plynie zo sociálnej revolty a stretu pracujúcich s vykorisťovateľmi, začnú prepletení vodcovia odborov so sociálnou demokraciou tlmiť oprávnené požiadavky pracujúcich.

Dva modely: Sociálny štát vs. Neoliberalizmus

Na Slovensku prebieha stret dvoch ideológií: ľavicovej (sociálnodemokratickej) a neoliberálnej. Ľavicový model sa opiera o skúsenosť povojnového západoeurópskeho typu so silným sociálnym štátom a sociálnym zmierom. Neoliberálny model presadzuje nízke dane pre bohatých, minimálny štát a pr привлечение špekulantov a finančných predátorov.

Blaha sa zameriava na model sociálneho štátu, ktorý je typický pre vyspelú Európu, a definuje tri základné atribúty tohto modelu:

1. Redistribúcia: Prerozdelenie od bohatých k chudobným v mene solidarity. Solidarita znamená, že peniaze idú od silnejších k slabším, od bohatých k chudobným, od zdravých k chorým, od rodín bez detí k rodinám s deťmi, od ľudí v produktívnom veku k seniorom. Na Slovensku sa to má zavádzať prostredníctvom progresívneho zdaňovania.
2. Dekomodifikácia: Zbavenie človeka statusu tovaru na trhu práce prostredníctvom sociálnej redistributívnej siete, ktorá ponúka alternatívy ako dávky, PN-ku a rôzne sociálne benefity, financované z daní od bohatých. Dekomodifikácia sa deje v mene slobody, konkrétne pozitívnej slobody, ktorá umožňuje ľuďom reálne využívať svoje možnosti.
3. Sociálne práva: Napĺňanie sociálnych práv, ktoré dávajú ľuďom dôstojnosť, ako napríklad právo na bývanie, právo na prácu, právo na dôstojnú mzdu, právo na sociálne zabezpečenie, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti a právo na pomoc v chudobe.

Folkhemmet: Domov pre všetkých ľudí

Vízia sociálnej demokracie je vytvoriť "folkhemmet", domov pre všetkých ľudí, pre každého, aj pre tých slabších a menej úspešných, pre zamestnancov, učiteľov, lekárov a pre všetkých, ktorí doplácajú na gangsterský kapitalizmus. Cieľom je dať ľuďom solidaritu, skutočnú slobodu a naplniť ich sociálne práva.

Prečítajte si tiež: Vývoj švédskeho sociálneho štátu

Historický exkurz: Británia a Švédsko

V nasledujúcej časti sa článok zameriava na historický vývoj sociálneho štátu vo Veľkej Británii a vo Švédsku, pričom poukazuje na dva krajné modely: britský liberálny a švédsky sociálnodemokratický model.

Zrod britského sociálneho štátu

Napriek dominancii doktríny laissez-faire v 19. storočí v Británii, dochádzalo k postupnej erózii tejto doktríny. Už v roku 1802 bol prijatý prvý zákon na ochranu žien a detí pri práci vo fabrikách (Factory Act). Štát sa začal aktivizovať aj v oblasti vzdelávania a zdravotnej politiky.

Vyvrcholením sociálnych opatrení boli roky 1906 - 1914, späté s vládou liberálov na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom. K prijatiu sociálnych reforiem prispela intelektuálna klíma, tlak robotníkov a príklad z Nemecka.

Za akýsi definitívny začiatok budovania moderného sociálneho štátu sa v Británii považuje rok 1911, keď Lloyd George stanovil povinné odvody pre pracujúcich (poistenie pre prípad nezamestnanosti a nemocenské poistenie). Medzi dôležité reformy patrilo aj zavedenie dôchodkového systému (Old Age Pensions Act) z roku 1908 a zavedenie progresívnej dane.

Beveridgova správa z roku 1942

Rozhodujúcou pre vznik sociálneho štátu v Británii bola spoločenská klíma v rokoch 1940 - 1948, vytvorená druhou svetovou vojnou. Významnú úlohu zohrala správa Williama Beveridga z roku 1942 (Beveridge Report), ktorý propagoval zavedenie rodinných dávok, všeobecnú zdravotnú starostlivosť a plnú zamestnanosť ako záväzok štátu. Beveridgova správa hovorila o úlohe štátu chrániť jednotlivcov pred sociálnymi zlami, ktorými sú nemajetnosť, nevedomosť, nepohyblivosť, nečistota a choroba.

Prečítajte si tiež: Dôchodkový systém vo Švédsku

Na rozdiel od nemeckého Bismarckovho modelu sa Beveridgov model zameral na otázku chudoby, pričom aplikoval univerzalistický princíp sociálnej pomoci. Centrálnym bodom Beveridgovej koncepcie bolo vytvorenie záchrannej siete sociálneho minima.

V nasledujúcich rokoch boli prijaté kľúčové zákony, ktoré niesli pečať liberálov Beveridga a Keynesa, ako napríklad nový školský zákon (Education Act) z roku 1944, nové zákony o sociálnom poistení (National Insurance Act) a zdravotnej starostlivosti (National Health Service Act) z roku 1946 a zákon o sociálnej podpore (National Assistance Act) z roku 1948.

Od „zlatého veku“ k Novej pravici

Povojnová história britského sociálneho štátu sa delí na dve etapy, ktoré oddeľuje rok 1976, keď sa vyjavili dopady hospodárskej krízy. Päťdesiate a šesťdesiate roky boli typické hospodárskym boomom, nízkou nezamestnanosťou a rastúcou životnou úrovňou. V 70. rokoch však prišla ekonomická recesia a začalo sa úsilie o reštrikcie sociálnych výdavkov.

Dôsledky thatcherizmu

V roku 1979 nastúpila k moci Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou a Británia sa odpútala od európskeho sociálneho modelu a priblížila sa k americkému modelu. Heslom dňa sa stali pravicové reformy, akcent na efektivitu, pracovnú motiváciu a fiškálne obmedzenia.

Thatcherová odmietala sociálny štát a hlásila sa k oslave nerovnosti ako stimulujúcej zložke spoločnosti. Napriek tvrdým reformám sa jej nepodarilo znížiť podiel HDP vynaložený na verejné výdavky, ale dramaticky sa jej podarilo zvýšiť chudobu.

Blairova Tretia cesta

Výsledkom neoliberálnych reforiem z 80. rokov bol nárast nerovnosti. V roku 1997 sa k moci dostali labouristi, no nijaký návrat k sociálnemu štátu sa nekonal. Blairova New Labour si osvojila koncept workfare a svoje reformy smerovali skôr k centristickým riešeniam.

Ako vznikol švédsky sociálny štát?

Dejiny švédskeho sociálneho štátu sú typickým príbehom gradualizmu, v ktorom nenájdeme nijaké veľké míľniky, ani nijaké kľúčové postavy. K hlavným aspektom patrí politická tradícia kompromisu.

Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP vzdala marxistickej aj neoklasickej ekonomickej politiky a zvolila si keynesiánsky model. V 30. rokoch sa podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: zástupcom kapitálu sa garantovala hospodárska sloboda, sociálna demokracia získala dominantný vplyv na štátnu politiku.

Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Politická agenda švédskych sociálnych demokratov sa v tridsiatych rokoch kreovala na báze populizmu a socializmu. Spoločným menovateľom politiky SAP bol populistický pragmatizmus a politický realizmus.

V 30. rokoch sa do popredia dostali tri základné prvky ideológie sociálneho štátu:

1. Koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet): Vízia sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci.
2. Hodnota solidarity: Striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť.
3. Presvedčenie o správnosti keynesiánskej proticyklickej ekonomickej politiky: Potreba plnej zamestnanosti a univerzálnosti sociálnej starostlivosti.

V 60. rokoch sa švédska doktrína obohatila o štvrtý prvok, ktorým bol dôraz na sociálnu rovnosť. V roku 1971 bolo zavedené silne progresívne zdaňovanie. V 70. rokoch bola doktrína švédskej sociálnej demokracie rozšírená o otázku tzv. ekonomickej demokracie, a teda na otázku priamej kontroly súkromného priemyslu pracujúcimi.

Globálna ekonomická kríza a potreba reforiem

Globálna ekonomická kríza poukazuje na potrebu zásadných reforiem, vrátane opustenia paradigmy konzumu a návratu k myšlienkam sociálnej spravodlivosti a sociálneho štátu. Základ riešenia krízy sa nenachádza v naháňaní ekonomického rastu, ale v otázkach redistribúcie bohatstva.

V súčasnosti vlastní jedno percento dospelých ľudí štyridsať percent svetového majetku, zatiaľ čo polovica sveta má k dispozícii len jedno percento bohatstva. Zhruba 1,1 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe.

Krízou je skutočnosť, že zopár vyvolených vlastní miliardy dolárov, zatiaľ čo polovica sveta hladuje. Ak by Európska únia chcela, prostredníctvom radikálneho prerozdeľovania by mohla zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň nielen pre svojich občanov, ale prakticky aj pre celú Afriku.

Ak chceme naplniť heslá o sociálnej spravodlivosti a solidarite, globálna kríza nám ponúka nástroj na radikálne zmeny: začnime sa baviť o redistiribúcii. Musíme zmeniť celú filozofiu a celý systém.

Ekonomický rast vs. Životná úroveň

Dlhé roky počúvame o efektivite, o raste HDP, o výkonnej ekonomike. Samotný ekonomický rast nemusí znamenať nič pre životnú úroveň občanov. Kvôli ekonomickému rastu sa ignorujú ekologické kritériá a do ohrozenia sa dostáva samotný život na planéte.

Niektorí neoliberálni teoretici obhajujú existenciu priepastných spoločenských nerovností v mene hospodárskeho rastu a efektivity. Zabúda sa pritom, že nerovná distribúcia a tolerancia chudoby znamená mrhanie spoločenskými zdrojmi.

Neexistuje žiaden ideálny trh z učebníc ekonómie. Rovnako ako neexistuje dokonalá konkurencia. Politizácia každej oblasti ľudského života a snaha prenášať riešenie všetkých našich problémov na plecia štátu je cestou do pekla.

Redistribúcia a Sociálny štát

Mali by sme sa vrátiť k otázkam redistribúcie, a teda k otázkam sociálneho štátu a spravodlivosti. Ak sa nevzdáme paradigmy konzumu a neustáleho ekonomického rastu, bude pokračovať sebazničujúci proces, ktorý napokon dovedie celý svet k prehlbovaniu ekonomickej krízy, k duchovnej sebadeštrukcii, k ekologickej katastrofe a k zániku života na našej planéte.

Neoklasickí ekonómovia upozorňujú, že silný sociálny štát môže spomaliť ekonomický rast. Príklad Švédska ukazuje, že nemusí ísť o vážny problém. Aj keby teda sociálny štát brzdil ekonomický rast, neznamená to, že je blahobyt ohrozený.

Základné informácie o sociálnom štáte

Termín „sociálny štát“ zahŕňa prvky sociálnej politiky, ktorých cieľom je reagovať na sociálne riziká (staroba, choroba, invalidita) a eliminovať sociálne tvrdosti, ktoré sprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu (nezamestnanosť, chudoba). Medzi základné prvky patrí sociálna pomoc, sociálna podpora, dôchodkové a zdravotné poistenie, zdravotnícka politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, bytová politika a systém vzdelávania.

Sociálny štát nemá teoretickú bázu v podobe jednej rigidnej ideológie. Jeho najväčšími obhajcami sú sociálnodemokratické ideové prúdy, no má podporu aj egalitárnych liberálov a kresťanských konzervatívcov.

Prvé výhonky sociálneho štátu sa začali objavovať už v 11. storočí v Číne počas vlády dynastie Song. Európske korene možno vystopovať v kresťanskej charite. Za prvý sociálny štát sa vo všeobecnosti považuje Nemecko za vlády kancelára Ota von Bismarcka.

Modely sociálneho štátu

V teórii sa zvykne pracovať so štyrmi základnými modelmi sociálneho štátu, ktoré definoval dánsky sociológ Gösta Esping Andersen:

• Liberálny (reziduálny) sociálny štát (Británia, USA, Írsko)
• Konzervatívny (korporatívny) sociálny štát (Nemecko, Francúzsko, Rakúsko)
• Sociálnodemokratický (univerzalistický) sociálny štát (Švédsko, Dánsko, Nórsko)
• Rudimentárny (južanský) sociálny štát (Taliansko, Španielsko, Grécko)

tags: #švédsky #sociálny #štát #ľuboš #blaha