Uplatnenie nároku na náhradu trov konania: Podmienky a aspekty

JUDr. Filip Geleta v prekladanom článku pracuje s hypotézou, v zmysle ktorej právna úprava trov konania podľa Trestného poriadku porušuje právo obvinených na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Šiesta časť Trestného poriadku upravuje problematiku trov trestného konania. V rámci nej reguluje otázku trov, ktoré znáša štát, trov obvineného, poškodeného, odmeny obhajcu, splnomocnenca poškodeného a pod.

Trovy trestného konania a právo na súdnu ochranu

Obvinený má po vznesení obvinenia viacero možností ako sa obhajovať. Obhajcu si možno zvoliť na základe udelenej plnej moci a v prípade, ak obvinený nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, môže požiadať, aby mu bol súdom ustanovený. Špecifickým prípadom ustanovenia obhajcu sú dôvody nutnej obhajoby v zmysle § 37 a nasl. Podľa § 555 ods. c) vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. Najvyššou čiastkou býva zásadne suma vyplatenej odmeny a náhrad ustanovenému obhajcovi v prípade, že obvinený nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú náhradu. V prípade voľby obhajcu neprichádza uloženie povinností v zmysle § 555 ods. 1 písm.

Otázne je, čo v prípade, ak je obžalovaný právoplatne oslobodený spod obžaloby, prípadne trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené. Trestný poriadok v šiestej časti neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného a jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku. Uvedená právna norma však neuvádza kedy, ako a kým majú byť takto účelne vynaložené náklady obvinenému nahradené. Taktiež je otázne, prečo tento nárok obvinenému nevznikne, ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby v zmysle § 285 písm. g) Trestného poriadku, keďže takýmto spôsobom je možné nárok obvineného na náhradu nákladov spojených s obstaraním dôkazov jednoducho zmariť (napr. prokurátor ustúpi od zjavne nedôvodnej obžaloby, pretože inak by súdne konanie skončilo podľa § 285 písm.

Takto opísaný právny stav de lege lata považujem za odporujúci právu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. „Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Pre objektivitu je potrebné uviesť, že citované judikáty sa týkajú civilných konaní. Napriek uvedenému sa právoplatne oslobodená osoba náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, ktoré sa zásadne pohybujú v tisícoch eur, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č.

Prečítajte si tiež: Všetko o rekreačnom príspevku

Civilné konanie a náhrada trov

Aby sa zadosťučinilo uvedenému zákonu, pred podaním žaloby musí žalobca požiadať príslušný štátny orgán v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 a nasl. Zákona č. 514/2003. Tento proces, ktorý musí obligatórne predchádzať podaniu žaloby na súd, trvá spravidla niekoľko mesiacov. Takýto postup umožňuje medzera v zákone č. 514/2003, nakoľko jeho ustanovenia neupravujú nárok na náhradu škody v prípade právoplatného oslobodenia spod obžaloby. Výnimkou je § 8 zákona č. Základnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu titulom nezákonného rozhodnutia je totiž zrušenie takéhoto rozhodnutia pre nezákonnosť. S uvedenou zákonnou medzerou sa preto musela vysporiadať súdna prax. Väčšinová judikatúra zastáva názor, v zmysle ktorého je zásadne vždy daný nárok žalobcu na náhradu škody z titulu trestného stíhania, pokiaľ toto trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením. Uvedené poznatky zhrnul Ústavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13. 12. 2016 [8] (ods. 25.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 26.

Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. 27.

…Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. „Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.

Možno polemizovať nad tým, že nie každý prípad neodsúdenia obvineného predstavuje nezákonné trestné stíhanie (úvahy uvádzam nižšie). Nemožno však aplikovať vyššie uvedené závery v prípade zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku, alebo v prípade § 285 písm. Napriek prezentovanej ustálenej judikatúre orgány konajúce v mene štátu v súdnych konaniach o náhradu škody popierajú uplatnené nároky z titulu vzniknutých trov obhajoby, v dôsledku čoho musí žalobca na úhradu týchto nákladov čakať v priemere niekoľko rokov. Tu sa dostávame k ďalšiemu aspektu práva na súdnu ochranu, keďže táto má byť rýchla a účinná. Keďže žalobca sa musí náhrady trov obhajoby domáhať v samostatnom civilnom konaní, musí uniesť dôkazné bremeno v otázke ich vynaloženia. Trovy v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj ako „vyhláška o odmenách advokátov“) nestačí preto len vyčísliť, ale žalobca musí preukázať ich reálnu úhradu.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre dotované pobyty

Súčasná právna úprava a jej nedostatky

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nepovažujem súčasnú právnu úpravu náhrady trov trestného konania za korešpondujúcu s účinnou realizáciou práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Nepovažujem za správne, aby obvinenému vznikol nárok na náhradu trov obhajoby pre akýkoľvek dôvod obligatórneho zastavenia trestného stíhania. Pokiaľ má platiť predpoklad, v zmysle ktorého náhrada trov patrí obvinenému, ktorému sa nepodarilo preukázať vinu, a teda vyhral spor so štátom, nemôže takýto nárok vzniknúť v prípade zastavenia trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru podľa 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. V tomto prípade obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a neboli odôvodnené pochybnosti o tom, že toto vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a určito.

Diskutabilné je priznanie trov v prípade obligatórneho zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť obvineného v čase skutku alebo preto, že mladistvý obvinený v čase skutku mladší ako 15 rokov nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. V oboch prípadoch obvinený spáchal čin inak trestný, avšak existuje okolnosť, ktorá vylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti. OČTK preto nemali vznášať obvinenie uvedenej osobe, nakoľko nespáchala trestný čin, a teda neboli splnené podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v týchto prípadoch by mal byť obvinenému priznaný nárok na náhradu trov obhajoby. Obdobné závery platia aj v prípade oslobodenia spod obžaloby v zmysle § 285 písm.

Ako rozporuplné sa javí posudzovanie nároku na náhradu trov v prípade zastavenia trestného stíhania pre neprípustnosť podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom odseku však možno vztiahnuť na eventuality uvedené v § 9 ods. 1 písm. a), b), c) g) Trestného poriadku (premlčanie, procesná exempcia, nedostatok veku, medzinárodná zmluva). V prípade premlčania trestného stíhania OČTK nemali pre premlčaný skutok vôbec vznášať obvinenie, resp. tým, že riadne nepokračovali v trestnom stíhaní, zapríčinili jeho zastavenie. V prípade procesnej exempcie, nedostatku veku a existencie medzinárodnej zmluvy spôsobujúcej neprípustnosť trestného stíhania, neboli splnené podmienky na vznesenie obvinenia podľa § 206 ods.

V prípade úmrtia (§ 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku) neexistuje právoplatný výrok odsudzujúceho rozsudku, ani iné obdobné rozhodnutie, a preto by zastavenie trestného stíhania z tohto dôvodu nemalo vylučovať nárok na náhradu trov obhajoby. V opačnom prípade by dochádzalo k bezdôvodnému ukráteniu dedičov obvineného v dôsledku zmenšenia dedičskej podstaty o trovy vynaložené v trestnom konaní. Absencia súhlasu poškodeného (§ 9 ods. 1 písm. Neprípustnosť v prípade prekážky rei iudicatae (§ 9 ods. 1 písm. Posledný dôvod obligatórneho zastavenia je uvedený v § 215 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku.

Pri zmene zákona je potrebné vychádzať z toho, že úmyslom zákonodarcu bolo určité konanie vyňať z katalógu trestných činov, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby bolo postihované trestnoprávnou represiou. Iná situácia nastáva pri účinnej ľútosti, keďže z povahy samotného inštitútu je zrejmé, že k spáchaniu trestného činu došlo. Obdobná argumentácia platí aj pre oslobodenie spod obžaloby v zmysle § 285 písm. V prípade existencie pochybností či by malo byť vo vyššie uvedených prípadoch obvinenému priznané právo na náhradu trov obhajoby, považujem za ústavne konformné nárok priznať, pričom vychádzam z nasledovnej úvahy: Ak je právo na náhradu trov konania súčasťou práva na spravodlivý proces a dôvody pre nepriznanie trov predstavujú výnimku z tohto práva, je potrebné takéto výnimky stanoviť len v nevyhnutnej miere tak, aby nedošlo k porušeniu čl. 13 ods.

Prečítajte si tiež: Invalidný dôchodca a daňový bonus na manželku

Okrem vyššie uvedených prípadov je potrebné upraviť aj situáciu, keď si obvinený zaviní trestné stíhanie (napr. ako zadržaný podozrivý sa prizná k spáchaniu trestného činu, aby kryl jemu blízku osobu a neskôr v konaní vyjde najavo nepravdivosť tohto priznania). Analyzovaná problematika sa však návrhom vyššie uvedeného ustanovenia nevyčerpáva. Prvou alternatívou riešenia načrtnutého problému je nepriznať v takomto prípade obvinenému žiadny nárok na náhradu trov obhajoby, keďže mu bolo preukázané spáchanie aspoň jedného trestného činu. Pokiaľ ide o stanovenie miery úspechu obvineného, ako racionálne sa javí stanoviť pomer medzi skutkami, pre ktoré bol obvinený oslobodený spod obžaloby a pre ktoré bol uznaný vinným.

Návrh na zmenu právnej úpravy

§ 553 ods. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne postúpené podľa § 214, § 241 ods. 1 písm. b), § 244 ods. 1 písm. b) alebo § 280 ods. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1, § 241 ods. 1 písm. c), alebo § 244 ods. 1 písm. jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 281 ods. § 553 ods. 8 Trestného poriadku: Trovy obvineného patria obvinenému v pomernej časti v prípade, ak bol obvinený stíhaný pre viac trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, ak nebolo trestné stíhanie obvineného za aspoň jeden z týchto skutkov právoplatne skončené niektorým zo spôsobov podľa odseku 7. § 553 ods. 9: Nárok na náhradu trov obvineného obvinenému nepatrí, ak si trestné stíhanie zavinil sám. § 553 ods. § 553 ods. § 554 ods. § 554 ods. § 554 ods. 14 Trestného poriadku: O návrhu oprávnenej osoby na náhradu trov obvineného rozhodne do 30 dní od jeho podania orgán činný v trestnom konaní alebo súd , pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo. V prípade, ak sa trestné stíhanie viedlo pre viaceré skutky, rozhodne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo pre posledný z týchto skutkov. § 554 ods.

Pokiaľ ide o vyššie navrhovanú úpravu pomerného nároku obvineného na náhradu trov obhajoby, podľa uvedeného vzorca možno uviesť zjednodušený praktický príklad: Na obvineného bola podaná obžaloba pre tri trestné činy spáchané tromi samostatnými skutkami. Obvinený je právoplatne odsúdený pre skutok kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zloč.

Civilný sporový poriadok a trovy konania

Právna úprava inštitútu trov konania v Civilnom sporovom poriadku [1] (ďalej aj „CSP“), pri jej porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) [2] , prešla pomerne rozsiahlou koncepčnou zmenou. Zákonodarca si dal za cieľ zjednodušiť a zefektívniť doterajšiu právnu úpravu a odstrániť inštitúty, ktoré sa v praxi neosvedčili. [3] Či sa zákonodarcovi podarilo splniť cieľ, a ako sa nová právna úprava odzrkadlila v praxi, sa pokúsime načrtnúť v tomto článku. Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania. Podľa § 137 ods.

V CSP tak už nenájdeme demonštratívnym výpočtom uvedené výdavky, ktoré zákonodarca považuje za trovy konania. Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne. V zmysle uvedeného sme preto toho názoru, že aj naďalej je možné za trovy konania považovať aj tie náklady, ktoré boli príkladmo vymedzené v § 137 ods. 1 OSP. Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania [4], považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR z 28.12.1983, sp. zn. 3 Cz 69/1983 (R 14/1985) platilo, že: „Trovy konania (v zmysle ustanovenia § 137 OSP) nemusí účastník občianskeho súdneho konania vynaložiť vždy v čase po jeho začatí alebo do jeho právoplatného skončenia. Ustanovenie § 137 OSP v porovnaní s novým § 251 CSP totiž explicitne neustanovovalo, že náklady musia vzniknúť v konaní.

Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr. Tieto náklady však súdy ako trovy konania už za účinnosti OSP neuznávali. Nemožnosť považovať tieto výdavky za trovy konania, hoci OSP to explicitne nevyjadroval, bola zdôvodnená napr. v rozsudku Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.10.2013, sp. zn. Podľa Okresného súdu Žilina: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo skutočnosti, že procesným okamihom, od ktorého možno hovoriť o trovách konania, je začatie súdneho konania. Dovtedy nejde o trovy konania, aj keď sú tieto trovy navonok úzko spojené so súdnym konaním (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu). Tieto náklady treba považovať len za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ a je potrebné ich aj takto uplatniť, t. j. v rozsahu príslušenstva pohľadávky. Uvedené sa môže zdať vnútorne rozporným, nakoľko aj predžalobná výzva sa javí ako úkon, ktorý je realizovaný v bezprostrednej súvislosti s konaním na súde.

Vo vyššie uvedených rozhodnutiach tak bolo určené ako kritérium pre posudzovanie vynaložených nákladov ako trov konania to, že tieto náklady (bezprostredne) súvisia s konaním. Takéto kritérium však nebolo celkom jednoznačné. Podľa Sedlačka platí, že: „(…) výdavky musia vzniknúť v konaní. Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania, je teda striktne ohraničený začatím konania (§ 156 CSP) a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím (napr. Horváth dokonca jednoznačne vylučuje výdavky vynaložené v období pred začatím konania (§ 156 CSP) z možnosti považovať ich za trovy konania, keď uvádza: „(…) za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP) do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr.

Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ [8]. Pohľadávkou sa vo všeobecnosti rozumie právo veriteľa na plnenie od dlžníka. [9] Toto plnenie môže byť tak peňažného ako aj nepeňažného charakteru. Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka. Ustanovenie § 121 ods. Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. Takými konaniami sú napr. konania o určovacích žalobách [10] alebo konania o žalobách na určenie právnej skutočnosti [11]. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods.

V danom prípade vnímame ako možnosť použitie analógie k § 121 ods. 3 OZ v zmysle § 853 ods. Taktiež je otázne, ako súdy pristúpia k prípadom, ak si strana nebude náklady vzniknuté pred začatím konania uplatňovať ako trovy, ale uplatní ich postupom podľa § 121 ods. O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP [12] súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok. Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania.

tags: #uplatnit #si #narok #na #nahradu #trov