Mentálne Postihnutie: Komplexný Pohľad na Definíciu, Klasifikáciu a Prístupy

Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje život jednotlivcov a vyžaduje si diferencovaný prístup. Tento článok sa zameriava na definovanie mentálneho postihnutia, jeho charakteristiku, klasifikáciu, príčiny, ako aj na špecifické aspekty ťažkého a viacnásobného postihnutia (VNP). Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku, zdôrazňujúc dôležitosť individuálneho prístupu a podpory.

Definícia a Terminológia Mentálneho Postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Tento pojem sa využíva na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej takejto definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.

Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Prečítajte si tiež: Vasek: Špeciálna pedagogika mentálne postihnutých

Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.

Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti.

Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Je dôležité zdôrazniť, že terminológia v oblasti mentálneho postihnutia sa neustále vyvíja s cieľom minimalizovať stigmatizáciu a uprednostňovať rešpektujúci jazyk. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard", ktorej cieľom je zvýšiť povedomie spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a presvedčiť všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo.

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a pedagogika

Stupne Mentálneho Postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb.

Ľahká Mentálna Retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Stredne Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Hlboká Mentálna Retardácia (IQ nižšie ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia.

Príčiny Mentálneho Postihnutia

Viaceré faktory vonkajšieho a vnútorného prostredia sa podieľajú na vzniku mentálneho postihnutia. Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca.

Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy, sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha).
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola).
• Sociálne faktory: Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
• Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
• Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
• Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.

Viacnásobné Postihnutie (VNP)

V kontexte mentálneho postihnutia je dôležité venovať pozornosť viacnásobnému postihnutiu (VNP). Ide o prítomnosť dvoch alebo viacerých hlavných postihnutí, ktoré vznikli súčasne a neboli rozvinuté sekundárne. Podľa Márkusovej, za viacnásobné postihnutie označujeme len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.

Podľa Vaška, viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako "multifaktoriálny, multikauzálny a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení". Ich interakciou a prekrývaním vzniká synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení. Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Vašek rozlišuje ľahké a ťažké viacnásobné postihnutie:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Pričom najzávažnejšie VNP sú väčšinou vyvolané príčinami pôsobiacimi v štádiu prenatálneho vývinu: infekcia alebo intoxikácia, indikácie psychického charakteru, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, vplyvy sociálneho prostredia, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy.

Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti-komunikácia, motorika, emocionalita, správanie, senzorika, sebaobsluha, kognitívne procesy, spôsobilosti pre sociálne interakcie, orientácia v prostredí, autoregulácia. Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Edukácia Osôb s VNP

Edukácia VNP je výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu.

Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP.

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy edukácie VNP:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálna základná škola variant C prípravný ročník a desať ročníkov a vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu Obsah vzdelávania prebieha v blokoch, je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní. Pozostáva z dvoch častí. Prvá je určená pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím. V nej sú vymedzené ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristika, špecifiká a dĺžka vzdelávania a podmienky prijímania žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, charakteristika výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristika vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky na výchovu a vzdelávanie žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, aké má byť povinné personálne zabezpečenie. materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov. Druhá časť je určená pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia. Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.

Nové Programy Práce so Žiakmi s VNP

• Program W. Strassmeiera: Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.
• Bazálna stimulácia: Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Základom sú elementárne podnety v najjednoduchšej podobe. V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách: základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné) a rozširujúca stimulácia (taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové podnety).

Mentálna Subnorma

Mentálna subnorma je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne zruční. Pokiaľ ide o vývin reči, v začiatkoch rečového vývinu u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov.

Spoločenský Pohľad na Mentálne Postihnutie

Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý… byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.

tags: #vasek #mentalne #postihnutie #definícia