Voľnočasové aktivity pre mentálne postihnutých: Cesta k rozvoju a integrácii

Ľudí často trápia rany osudu, choroby a postihnutia ich samotných alebo ich blízkych. Veľmi často sa na ne sťažujú a pýtajú sa: „Prečo práve mňa toto muselo postihnúť?!“ „Aká v tom je spravodlivosť?“ Pýtajú sa na riešenie svojho problému. Hľadajú cesty, ktoré by ich dostali von z tohto ich bolestivého stavu. Pýtajú si pomoc, pretože sami si nevedia poradiť. V spoločnosti sa veľa hovorí o ľudských právach, ktoré máme všetci rovnaké. Realita je však často iná, bolestnejšia. Mnoho ľudí na Slovensku žije v predstave, že o všetkých ľudí s mentálnym postihnutím je dostatočne postarané a majú všetko, čo potrebujú, avšak v tomto prípade ide o omyl. Ľudia s mentálnym postihnutím nemajú ani zďaleka porovnateľné šance vzdelávať sa, získať zamestnanie, zmysluplne tráviť svoj voľný čas ako majoritná spoločnosť. S ich aktívnym zapojením na živote sa v súčasných podmienkach Slovenska neráta. Mentálne postihnutie, predtým známe ako mentálna retardácia, predstavuje komplexný stav, ktorý ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie jedinca. Tento článok sa zameriava na problematiku mentálneho postihnutia, s dôrazom na jeho ľahšie stupne, a skúma možnosti záujmovej činnosti vo voľnom čase ako prostriedku na podporu rozvoja a integrácie osôb s týmto postihnutím.

Stupne mentálneho postihnutia

Ľahší stupeň mentálnej retardácie, dnes označovaný ako ľahké mentálne postihnutie, sa prejavuje oslabenou schopnosťou narábať s abstraktnými pojmami a zníženou chápavosťou. Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím môžu mať ťažkosti s úsudkom a sú ľahko ovplyvniteľné. Tento stupeň postihnutia sa niekedy delí na ľahkú, stredne ťažkú a ťažkú debilitu.

V minulosti sa osoby s miernou slabomyseľnosťou (debilitou) vzdelávali a vychovávali v osobitných školách, kde sa výchova zameriavala na vyučenie jednoduchému povolaniu. V bežných, automatizovaných činnostiach sa debilita nemusí prejaviť, a postihnutý žiak môže byť vďaka svojej usilovnosti úspešný aj v základnej škole. Avšak v neobvyklých alebo komplikovaných situáciách, ktoré vyžadujú rýchle a správne rozhodovanie, môže osoba s debilitou zlyhať. Oneskorenie intelektu je viditeľné už v ranom detstve, kedy sa dieťa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu neskôr ako jeho rovesníci.

Stredný stupeň slabomyseľnosti, imbecilita, predstavuje vážnejší stav, kedy je vzdelávanie aj v osobitných školách náročnejšie. Osoby s imbecilitou môžu byť nestále, nespoločenské, útočné a majú málo spoločenských zábran. Intelektové schopnosti sú výrazne znížené a slovné prejavy sú ochudobnené o abstraktné aj bežné konkrétne pojmy. Časté sú aj poruchy výslovnosti, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti. Reč a chôdza sa oneskorujú o 3-4 roky, čo robí poruchu zjavnejšou už od malička.

Idiotia predstavuje najťažší stupeň mentálneho postihnutia. Chôdza a reč sa u postihnutých prejavujú okolo 6. roku života, prípadne aj neskôr, pričom reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky.

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a trávenie voľného času

Výchovno-vzdelávací systém a jeho nedostatky

História ukazuje, že aj žiaci, ktorí v škole neprospievali, môžu dosiahnuť úspechy. Príkladom sú Napoleon, Newton, Alexander von Humboldt, Thomas Alva Edison alebo Albert Einstein, ktorí neboli v škole veľmi úspešní, ale stali sa excelentnými odborníkmi a umelcami. Skúmanie tejto problematiky poukazuje na nedostatky vo výchovno-vzdelávacom systéme, v škole, pedagogickej teórii a v učiteľoch. Učitelia nižších ročníkov základných škôl sú často prvými, ktorí môžu spoznať potenciál dieťaťa a odborne ho rozvíjať.

Hvozdík (1970) definoval neprospievajúceho žiaka ako žiaka, ktorý nevyhovel požiadavkám školy a bol ohodnotený nedostatočnou známkou z aspoň jedného predmetu. Školský neprospech je podmienený mnohými faktormi:

1. Stav rozumových schopností: Úroveň intelektu a vzdelávateľnosť žiaka.
2. Faktor emočného bloku: Indispozícia z efektívnych príčin, tréma.
3. Faktor úrovne celkového zdravotného stavu: Zrýchlený telesný rast, oslabenie po chorobe, chronické ochorenia a telesné postihnutia.
4. Faktor úrovne vôľových funkcií: Autoregulácia, motivácia.
5. Faktor úrovne sociálnych podmienok a vplyvov prostredia.

Komplikáciou je, že známka odráža len výkon žiaka, a učitelia menej berú do úvahy príčiny tohto stavu a podmienky, za ktorých žiak dosiahol tento výkon. Ďalšou komplikáciou sú postoje a názory učiteľov na týchto žiakov. Učiteľ môže z rôznych dôvodov vnímať schopného žiaka ako slabšieho, alebo naopak. Žiaci z menej podnetného prostredia, sociálne znevýhodneného prostredia, rómskeho prostredia alebo z rozvedených či dysfunkčných rodín sú často označovaní za problémových.

Výskumy Hvozdíka zo 60. rokov dokazujú, že medzi výsledkami psychologických rozumových skúšok a stupňom prospechu je veľká zhoda. Matějček v rovnakej dobe uvádza, že v minulosti obstáli v normálnych školách aj deti slaboduché (IQ 70-80), ak sa im dostalo doma dostatok pomoci a sústavného vedenia a ak bola dobrá spolupráca školy a rodiny. Dnes takéto dieťa v základných školách obstojí len výnimočne a osobitná škola prijíma deti s podpriemernou inteligenciou (IQ 80-90).

Snahou by malo byť umožniť žiakom v hraničnom pásme mentálnej retardácie, ktorí sú preraďovaní do špeciálnych základných škôl, vzdelávať sa opäť v bežnej základnej škole. Guilford (1974) konštatuje, že pôsobenie učiteľa by malo byť zamerané najmä na deficitné funkcie, a to sú schopnosti, percepcia, reč a myslenie. Slabosť v týchto oblastiach je najčastejšou príčinou zlyhania žiakov. Ak učiteľ predpokladá, že neúspech v škole je zapríčinený zlými učebnými postupmi žiaka, má mu pomôcť efektívnejšie sa učiť. Má tiež uvedomelo budovať sebadôveru týchto žiakov a dať im možnosť zažiť úspech. Je potrebné vytvárať pedagogické situácie, v ktorých môže byť každý žiak pochválený, odmenený. Učiteľ má plánovať počas vyučovania úlohy a prístupy, do ktorých sa môžu zapojiť aj slabší žiaci.

Prečítajte si tiež: Ako trávia postihnutí voľný čas

Conway a Gow (1988) upozorňujú na to, že u slabších žiakov je možné úspešne používať mnohé modernejšie vyučovacie postupy a formy napr.:

1. Skupinové vyučovanie, kde sú slabší žiaci v skupinách s lepšími, ale aj kde sa učia medzi sebou.
2. Kooperatívne vyučovanie, ktoré sa presadzuje najmä pri projektovom vyučovaní.
3. Tútorské vyučovanie, kde lepší (starší) žiaci pomáhajú slabším.
4. Recipročné vyučovanie, v ktorom aj slabší žiaci majú príležitosť učiť ostatných, skúšať ich, hodnotiť ich výkony.

Osobnosť žiaka a jej vplyv na neprospievanie

Osobnosť žiaka môže mať viacero čŕt, ktoré spoluzapríčiňujú jeho neprospievanie. Medzi poruchy telesného vývinu patrí: zaostávanie telesného vývinu, telesná slabosť, telesné defekty, anomálie a disproporcie, zvýšená chorobnosť. Tieto môžu na prospech vplývať prvotne. Telesné nedostatky a poruchy veľmi často narúšajú vnútornú, predovšetkým emocionálnu rovnováhu žiaka, vzniká u neho komplex menejcennosti, rôzne zábrany, často nesprávne orientované kompenzačné úsilie uplatniť sa, narušenie sociability, samotárstvo. Ďalším nepriaznivým faktorom je mozgové poškodenie, ktoré spravidla zapríčiňuje zaostávanie vývinu mozgu. To má za následok poruchy inteligencie alebo nepriaznivé osobnostné zmeny. Aj poruchy žliaz s vnútornou sekréciou môžu negatívne vplývať na učenie. Deti s takýmito poruchami majú často narušenú oblasť emocionality, sociability, poruchy pracovného tempa a zaostáva aj motivácia. Pri odstraňovaní porúch učenia vyvolaných oslabením a narušením organizmu je málo účinný pedagogický nátlak a používanie záporných pedagogických opatrení (trest, napomínanie).

Osobitný vplyv na prospech majú hlavne oligofrénia a neurózy. Oligofrénia je rozumová zaostalosť a po jej diagnostikovaní sa dieťa obyčajne preradí do špeciálnej školy. Medzi symptómy neurózy patrí: obhrýzanie nechtov, hypermotorika, občasné bolenie hlavy, tiky, nočné pomočovanie, poruchy spánku, zajakávanie až po neurotické stavy trvalejšieho charakteru (prehĺbenie uvedených symptómov). Príčina vzniku neuróz je najmä v chybách rodinnej i školskej výchovy. Majú za následok duševnú zaostalosť, neschopnosť dlhšie sústrediť sa, zvýšenú výbušnosť, zníženú frustračnú toleranciu.

Všeobecná inteligencia sa tradične pokladá za významný faktor školských úspechov, aj keď na ne výrazne vplývajú aj ďalšie zložky. Je to predovšetkým morálna úroveň žiaka, jeho psychická vyrovnanosť, pripravenosť učiť sa, ašpiračná úroveň, telesná a "nervová" zdatnosť. Všeobecnú inteligenciu teda nemožno stotožniť s učebnou schopnosťou žiaka. Horňák (2001) použil na zistenie inteligencie prospechovo slabších žiakov nonverbálny test inteligencie Ravena. Ukázalo sa, že 42 % prospechovo slabších žiakov má priemernú alebo lepšiu ako priemernú inteligenciu. Úspešné zvládnutie viacerých školských disciplín (napr. cudzie jazyky, matematika) predpokladá u žiaka existenciu špeciálnych schopností.

Aj záujmová sféra žiaka môže záporne vplývať na jeho učenie sa najmä pri nedostatočnom rozvoji záujmov, ich nižšej kvalite, pri chýbaní záujmov o učenie sa resp. príslušný predmet. Záujem o učenie rozvíja motiváciu, citovú zaangažovanosť, prináša uspokojenie a radosť z učenia. Neprospievanie môže zapríčiniť najmä nesprávne postoje k učeniu v škole. Vo Hvozdíkovom výskume sa ukázalo, že záporný postoj k školskej práci malo 95 % neprospievajúcich žiakov. Príznačné je, že hoci väčšina z nich kladne oceňuje význam školského učenia, predsa si svoje školské povinnosti neplní. Z toho vyplýva, že príčiny záporného vzťahu žiaka k učeniu sú predovšetkým v oblasti citovej a vôľovej. Alebo s poruchami v citovej oblasti nemôžu dosiahnuť výsledky zhodné s ich možnosťami. Citová deprivácia vzniká u žiakov v dôsledku neuspokojenia jednej alebo viacerých základných psychických potrieb v dostatočnej miere po dlhší čas. K takýmto potrebám patrí napr. láska, uznanie, úspešne zvládnuť školské požiadavky. Neúspech vyvoláva nepríjemné citové zážitky a jeho dlhšie pretrvávanie citovú depriváciu, ktorá znižuje žiakovo úsilie i úroveň jeho výsledkov. Zvýšená emocionalita žiaka, najmä prechádzajúca do afektivity záporne vplýva na priebeh učenia. Žiak je pod ustavičným citovým napätím, ktorý rozvratne pôsobí na jeho rozumovú činnosť a vyvoláva rýchlejšie vyčerpanie. Pri chybách rodinnej výchovy sa u žiaka môže vypestovať chorobný strach z neúspechu. Príznačné je úsilie vyhnúť sa mu za každú cenu. Žiaka narúšajú aj jeho psychickú rovnováhu a môžu vyvolať aj poruchy v jeho učení. Sociálna izolovanosť postihuje najmä neprospievajúcich žiakov, pretože práve im chýba mnoho takých vlastností, ktoré robia žiaka populárnym.

Prečítajte si tiež: Seniorský život na Slovensku

Vzťah učiteľa k žiakovi a jeho vplyv

Výskum Štefanoviča (1967) ukázal, že vzťah učiteľa k žiakovi je jedným z najsilnejších motívov. Záporný vzťah učiteľa k žiakovi, keď sa žiak domnieva, že učiteľ ho nemá rád, je voči nemu zaujatý, žiaka v učení znechucuje prestáva mu venovať náležitú pozornosť. Na mnohých žiakov môže záporne vplývať tzv. K žiakovi má pri neprospievaní konkrétny postoj učiteľa k neprospievajúcemu žiakovi. Má veľký význam, s akými predstavami učiteľ k žiakovi pristupuje, čo si o ňom myslí, čo od neho očakáva, najmä ako sa pozerá na jeho ďalší vývin, na možnosti zlepšenia. Od toho všetkého totiž závisí aj pohľad žiaka na svoje neúspechy.

Cieľom Horňákovho výskumu bolo preskúmať diferencie v správaní sa učiteľov k žiakom prospechovo slabším a k prospechovo priemerným alebo výborným. Snaží sa rozlíšiť špecifiká správania a interakcií k uvedeným dvom skupinám žiakov a tiež, či je toto správanie funkčné alebo dysfunkčné. Za funkčné sa považuje napr. osobitné povzbudzovanie slabších žiakov, ich motivovanie úlohami, venovanie im pozornosti, povzbudzovanie, používanie individuálneho vzťahového rámca. Za dysfunkčné interakčné vzorce správania považujeme to, keď si žiakov učiteľ nevšíma, nekladie im otázky, nepovzbudzuje ich, alebo sa k nim správa aktívne negatívne, napr.

Výskum ukázal, že žiakom so slabším prospechom sa poskytuje zo strany učiteľa viac negatívnych hodnotení a menej pozitívnych ako žiakom s lepším prospechom. Niekto by mohol namietať, že je prirodzené, že slabší žiaci musia byť častejšie negatívne hodnotení. Ale humanistická pedagogika tvrdí, že učiteľ musí vytvoriť takú pedagogickú situáciu, aby aj slabší žiak mohol byť odmenený a pochválený.

Vplyv rodiny na učenie žiaka

Rodina významne ovplyvňuje učenie žiaka, a to čiastočne už tým, ako ho pripraví do školy, ale najmä tým, aké podmienky na učenie mu utvára doma. Rodina sa ukazuje ako významný činiteľ prospievania i neprospievania žiakov. V takejto situácií nemá žiak priaznivé podmienky na domácu prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa u neho vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v škole, zabrzďuje sa jeho telesný i psychický vývin, dochádza k citovým poruchám a poruchám sociálnych vzťahov. Z týchto príčin treba predovšetkým dôkladne poznať rodinné prostredie a situáciu žiaka v ňom. Bez zmeny tohto prostredia v pozitívnom zmysle sa dá ťažko dosiahnuť náprava v jeho učení. Zvýšený pedagogický nátlak učiteľa obyčajne len prehĺbi krízu v žiakovej osobnosti.

Záujmová činnosť vo voľnom čase ako prostriedok podpory

Záujmová činnosť vo voľnom čase môže zohrávať kľúčovú úlohu pri rozvoji a integrácii osôb s mentálnym postihnutím. Aktivity, ktoré sú prispôsobené individuálnym schopnostiam a záujmom, môžu podporovať:

• Rozvoj kognitívnych funkcií: Aktivity ako hry, tvorivé dielne alebo jednoduché úlohy môžu stimulovať myslenie, pamäť a pozornosť.
• Zlepšenie sociálnych zručností: Skupinové aktivity, šport alebo dramatické krúžky môžu pomôcť pri nadväzovaní kontaktov, učení sa spolupráci a rozvíjaní empatie.
• Podporu sebaúcty a sebavedomia: Úspech v záujmovej činnosti, pochvala a uznanie môžu posilniť sebaúctu a motivovať k ďalšiemu rozvoju.
• Rozvoj motorických zručností: Aktivity ako tanec, cvičenie alebo manuálna práca môžu zlepšiť koordináciu, silu a jemnú motoriku.
• Získavanie nových skúseností a vedomostí: Záujmová činnosť môže otvoriť dvere k novým oblastiam záujmu a umožniť učenie sa prostredníctvom praktických skúseností.

Príklady záujmových činností

• Športové aktivity: Plávanie, turistika, cyklistika, loptové hry (prispôsobené schopnostiam).
• Tvorivé dielne: Maľovanie, kreslenie, modelovanie, keramika, výroba jednoduchých predmetov. Po minuloročnom úspešnom fungovaní Tvorivého klubu, kedy s finančnou podporou Mesta Žilina seniori spoznali techniky ako quilling, vypaľovanie do dreva či decoupage sme tento rok objavili maľovanie na sklo, mozaikové tvorenie, drôtovanie, samotvrdnúcu hlinu, prácu s alkoholovým atramentom, macramé, kumihimo, wood slice art, či maľovanie akvarelom.
• Hudobné aktivity: Spievanie, hranie na jednoduché hudobné nástroje, počúvanie hudby.
• Divadelné aktivity: Dramatické krúžky, bábkové divadlo, jednoduché scénky.
• Práca v záhrade: Pestovanie rastlín, starostlivosť o záhradu.
• Chov zvierat: Starostlivosť o domáce zvieratá (ak je to možné).
• Jednoduché domáce práce: Varenie, pečenie, upratovanie (pod dohľadom).
• Spoločenské hry: Stolové hry, kartové hry (prispôsobené schopnostiam).
• Vzdelávacie aktivity: Čítanie, písanie, počítanie (prispôsobené schopnostiam).
• Dobrovoľnícke aktivity: Pomoc v miestnej komunite, podpora environmentálnych projektov.

Je dôležité, aby záujmová činnosť bola prispôsobená individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivca.

Príklady aktivít pre rôzne stupne postihnutia

Ľahké mentálne postihnutie

Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím môžu vykonávať širokú škálu aktivít, pričom je dôležité zamerať sa na rozvoj ich silných stránok a záujmov. Vhodné sú:

• Športové aktivity: Turistika, cyklistika, plávanie, tanec, loptové hry. Tieto aktivity podporujú fyzickú kondíciu, koordináciu a sociálnu interakciu.
• Tvorivé aktivity: Kreslenie, maľovanie, modelovanie, výroba jednoduchých remeselných výrobkov. Tieto aktivity rozvíjajú kreativitu, jemnú motoriku a sebaúctu.
• Vzdelávacie aktivity: Čítanie, písanie, počítanie, učenie sa cudzích jazykov. Tieto aktivity podporujú kognitívny rozvoj a umožňujú získavanie nových vedomostí.
• Práca v záhrade: Pestovanie rastlín, starostlivosť o záhradu. Tieto aktivity rozvíjajú vzťah k prírode, trpezlivosť a zodpovednosť.
• Dobrovoľnícke aktivity: Pomoc v miestnej komunite, podpora environmentálnych projektov. Tieto aktivity posilňujú pocit užitočnosti a sociálnu integráciu.

Stredné mentálne postihnutie

U osôb so stredným mentálnym postihnutím je dôležité prispôsobiť aktivity ich obmedzeným schopnostiam a zamerať sa na rozvoj základných zručností. Vhodné sú:

• Jednoduché športové aktivity: Chôdza, beh, jednoduché cviky. Tieto aktivity podporujú fyzickú kondíciu a koordináciu.
• Senzorické aktivity: Hra s rôznymi materiálmi (piesok, voda, hlina), počúvanie hudby, vôňa. Tieto aktivity stimulujú zmysly a podporujú relaxáciu.
• Jednoduché remeselné aktivity: Maľovanie, kreslenie, strihanie, lepenie. Tieto aktivity rozvíjajú jemnú motoriku a kreativitu.
• Hra s hračkami: Hra s loptou, kockami, puzzle. Tieto aktivity rozvíjajú kognitívne funkcie a sociálnu interakciu.
• Pomoc v domácnosti: Upratovanie, varenie, pranie (pod dohľadom). Tieto aktivity rozvíjajú samostatnosť a zodpovednosť.

Ťažké mentálne postihnutie

U osôb s ťažkým mentálnym postihnutím je dôležité zamerať sa na aktivity, ktoré stimulujú zmysly a podporujú relaxáciu. Vhodné sú:

• Senzorické aktivity: Hladkanie, masáže, počúvanie hudby, vôňa. Tieto aktivity stimulujú zmysly a podporujú relaxáciu.
• Hojdanie, prechádzky: Tieto aktivity podporujú relaxáciu a zmyslové vnímanie.
• Hra s mäkkými hračkami: Tieto aktivity stimulujú hmat a podporujú relaxáciu.
• Pozeranie obrázkov, počúvanie rozprávok: Tieto aktivity stimulujú zrak a sluch.
• Prítomnosť blízkej osoby: Tieto aktivity podporujú emocionálnu pohodu a pocit bezpečia.

Špeciálne terapie a prostredia

Snoezelen

Už predtým ako bol vo Whittington Hall vybudovaný Snoezelen, personál zabezpečoval pre obyvateľov s ťažkým postihnutím aktivity podobné Snoezelenu. Tento tím tvoril vyškolený ošetrovateľský personál a ,,terapeutickí pracovníci“, všetci so záujmom o prácu s touto skupinou klientov, pričom niektorí boli prijatí práve na tento účel. Činnosti zahŕňali relaxáciu, aromaterapiu, zmyslovú stimuláciu, hru v ,,hlučnej miestnosti“ a prácu na veľkej nafukovačke. Všetky tieto činnosti sa ukázali ako obľúbené a personál kládol dôraz na budovanie vzťahov a zdieľanie zážitkov. Taktiež cítili, že je základným právom obyvateľov zúčastňovať sa činností čisto z vlastného záujmu, nie s terapeutickým zámerom. Prístup tímu pomohol zistiť individuálne potreby každého jednotlivca a umožnil mu získať čo najviac z relaxačných, zmyslových a hrových aktivít. Pred tým ako bolo centrum otvorené sa tím zúčastnil interného školenia o technikách senzorickej integrácie, stimulácie a facilitácie zlepšujúcej komunikáciu s obyvateľmi. Dialo sa to formou zážitkových workshopov, kde sa kládol dôraz na participáciu a zdieľanie nápadov. Stavalo sa na schopnostiach, ktoré si už členovia tímu osvojili. Boli vedení odborníkmi z oblasti logopédie, fyzioterapie, ergoterapie a psychológie. Cieľom bolo vybaviť tím škálou schopností, ktoré by mohli využiť kreatívnym spôsobom, umožňujúc obyvateľom získať maximálne potešenie zo Snoezelenu. Veľa cvičení bolo zameraných na oznamovanie emócií prostredníctvom dotyku a zažívanie okolitého prostredia a interakcie z pozície človeka so zmyslovým postihnutím. Splnomocňujúci prístup je v koncepcii Snoezelen kľúčový a môže byť definovaný ako ,,citlivý, starostlivý, nedirektívny prístup, v ktorom sa vytvorí atmosféra bezpečia a istoty a podnieti sa možnosť voľby“ (Haggar). Očakáva sa, že sprievodca bude s klientom zdieľať spoločné pozitívne zážitky. Bola vybudovaná stratégia zdôrazňujúca využitie Snoezelenu ako formy voľného času. Zatiaľ čo bolo uznané, že v centre môžu byť napĺňané terapeutické a pedagogické ciele Snoezelenu, personál, ktorý chcel využívať Snoezelen týmto spôsobom, bol požiadaný, aby dodržiaval princípy Snoezelenu a voľnočasové využitie bolo prioritné.

Muzikoterapia

Hudba je vhodným doplnkom pri vážnych diagnózach, ako je Alzheimerova choroba, toxická závislosť, poruchy reči a sluchu, či u hendikepovaných detí. Výsledkom muzikoterapie je zlepšenie kognitívnych funkcií, ale aj potlačenie depresie, či úzkosti.

Ergoterapia

Ďalšou inovatívnou terapiou, ktorá pozitívne pôsobí na človeka tým, že ho aktívne zapája do určitého zamestnania je ergoterapia. Táto aktivita je vnímaná súčasne ako prostriedok aj cieľ liečby. Podporuje telesné i psychické funkcie a napomáha obnovovať a udržiavať schopnosti potrebné k vykonávaniu každodenných úkonov. Seniorom umožňuje zachovať si nezávislosť. Na účely aktivity s prvkami ergoterapie sa využívajú pomôcky ako sú včelí vosk, farby, látky, glycerín, nádoby či levanduľa. Pracuje sa v skupinách aj individuálne. Medzi najčastejšie činnosti patrí šúpanie levandule, výroba sviečok, výroba mydiel, šitie a práce v záhrade. Tieto cvičenia napomáhajú k zlepšeniu jemnej motoriky či koordinácií pohybov a podporujú vytrvalosť, koncentráciu a udržanie pozornosti. U klientov sa zvyšuje sebadôvera a pocit užitočnosti, odstraňuje sa sociálna izolácia.

Záhradná terapia

Príjemnou voľnočasovou a zároveň liečebnou činnosťou je aj záhradná terapia pomocou Floramobilu. Ide o špeciálny mobilný vozík na kolieskach, určený na pestovanie rastlín, ktorý je prispôsobený na prisunutie k lôžku imobilného klienta a umožňuje vysunutie pracovnej dosky priamo nad neho. Záhradná terapia využíva liečivý vplyv prírody na človeka. Toto prostredie ponúka množstvo inšpirácií, ktoré lákajú k pohybovým aktivitám. Umožňuje človeku uvoľniť negatívne pocity, odbúrava stres a klientom prináša odpočinok a harmóniu. Pomáha im tiež zvládať najrôznejšie choroby a psychické poruchy. Práca s Floramobilom prispieva k zlepšeniu sociálnych vzťahov, k rozvoju samostatnosti, zodpovednosti a schopnosti spolupracovať.

Hry a aktivity na posilnenie duševnej kondície

#

tags: #volny #cas #aktivity #pre #mentalne #postihnutych