- Kontaktujte nás / Centrála:
- 047 / 5511 200
- [email protected]
Žaloba o Neúčinnosť Právnych Úkonov v Konkurze: Komplexný Prehľad
Vstupujeme do zložitej oblasti konkurzného práva, konkrétne do problematiky žalôb o neúčinnosť právnych úkonov. Tento článok sa zameriava na analýzu prípustnosti týchto žalôb v kontexte slovenského právneho poriadku, pričom zohľadňuje najnovšiu judikatúru a teoretické východiská. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku, ktorý bude zrozumiteľný pre široké spektrum čitateľov, od študentov práva až po skúsených odborníkov.
Úvod do Problémov
Civilný sporový poriadok (CSP) priniesol zmeny v pohľade na prípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu. Zdá sa, že zámerom bolo obmedziť, ak nie priamo vylúčiť, prípustnosť týchto žalôb. Avšak, Veľký senát Najvyššieho súdu vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) naznačil možnú prípustnosť takýchto žalôb. Na druhej strane, judikát R 61/2007 (1 Cdo 91/2006), ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), označil tieto žaloby za zásadne neprípustné.
Tento článok sa prikláňa k záveru, že žaloby o neplatnosť právnych úkonov by mali byť považované za zásadne neprípustné.
Zmeny Zavedené Civilným Sporovým Poriadkom
CSP priniesol do úpravy určité zmeny. Po prvé, CSP už výslovne neustanovuje, že možno žalovať o určenie (ne)existencie právneho vzťahu. Teraz rozlišujeme:
- Žaloby o určenie (ne)existencie práva.
- Žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktoré sú zásadne neprípustné.
Dôvodová správa vysvetľuje, že ide o novú koncepciu, ktorá rozlišuje klasické určovacie žaloby a žaloby o určenie iných skutočností. Cieľom úpravy je vylúčiť nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.
Prečítajte si tiež: Konkurzné konanie a neúčinnosť
Judikát R 61/2007 a Naliehavý Právny Záujem
Judikát R 61/2007 považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za určovaciu žalobu podľa § 80 (c) OSP. Túto žalobu však považoval vo všeobecnosti za neprípustnú, pretože na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti zmluvy je len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť.
Výrok o neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého mal jej účastník nadobudnúť určité právo, automaticky neznamená, že tento účastník v čase rozsudku dané právo nemá. Zdá sa, že § 137 (d) CSP reflektuje uvedené závery judikatúry. Rozdiel je v tom, že kým CSP výslovne ustanovuje neprípustnosť týchto žalôb, predošlá judikatúra ju vyvodzovala z nedostatku naliehavého právneho záujmu.
Zahraničná Judikatúra: Česká a Rakúska Republika
Česká judikatúra zaujala zhodný názor. Vo veci 23 Cdo 1379/2007 český najvyšší súd vyslovil, že ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť.
Rakúsky najvyšší súd (OGH) takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa. Vyššie uvedená slovenská, česká aj rakúska judikatúra potvrdzuje, že žaloby o určenie neexistencie alebo neplatnosti právnych úkonov treba považovať za zásadne neprípustné.
Právna Skutočnosť a Jej Význam
K tomu treba doplniť, že právnou skutočnosťou sa rozumie skutočnosť, ktorá sama alebo v spojení s inými skutočnosťami vyvoláva určitý právny následok-t.j. právne relevantná skutočnosť. Ide o skutočnosť predpokladanú v nejakej právnej norme (skutočnosť tvoriacu znak jej skutkovej podstaty).
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku
Zhrnutie Dôvodov pre Zásadnú Neprípustnosť
Závery uvedenej judikatúry treba považovať za správne. Po prvé, žaloba o určenie neexistencie alebo neplatnosti právneho úkonu je vo väčšine prípadov zbytočná, keďže zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu.
Vezmime si napríklad žalobu o neplatnosť výpovede z dlhodobej nájomnej zmluvy. Určenie neplatnosti výpovede nemá samo o sebe pre strany význam. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti výpovede len preto, aby sa ustálilo, že nájomný vzťah naďalej trvá. Zákon ale žalobcovi dáva možnosť žalovať priamo o určenie existencie nájomného vzťahu. Žaloba o neplatnosť výpovede je zbytočná a záväzne nerieši všetky otázky spojené s existenciou sporného právneho vzťahu.
Po druhé, zbytočnosť žaloby o neplatnosť podčiarkuje aj to, že pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodný stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku.
Po tretie, pri výklade zákona nemožno zabúdať na to, že právnymi skutočnosťami nie sú len právne úkony, ale aj iné skutočnosti predvídané právnymi normami, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti. Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností. Veď ak by žalobca mal právo žalovať o určenie neplatnosti zmluvy, prečo by potom nemal mať právo žalovať trebárs o určenie neexistencie škody alebo príčinnej súvislosti? Preto je rozumné vychádzať z toho, že takéto žaloby sú neprípustné. Bez ohľadu na to, či ide o právny úkon alebo inú právnu skutočnosť.
Záver o zásadnej neprípustnosti žalôb o neplatnosť úkonov je preto logický, správny a uznávaný aj v zahraničnej (českej a rakúskej) judikatúre. Ustanovenie tejto neprípustnosti bolo nepochybne zámerom novej právnej úpravy, čo vyjadruje tak jej znenie, ako aj dôvodová správa.
Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok
Výnimky z Pravidla a Osobitné Predpisy
Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon. Keď analyzujeme tieto prípady bližšie, zistíme, že tam, kde zákon pripúšťa žalobu o neplatnosť, je táto úprava vždy spojená s tým, že žalobu môže podať len určitá osoba, a to spravidla len v určenej lehote. Žaloba o neplatnosť tu predstavuje osobitnú formu (obdobu) dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Inak však v oboch prípadoch platí, že ak sa oprávnená osoba nedovolá neplatnosti, právny úkon sa musí považovať za platný a nik iný ho nemôže spochybňovať. Žaloba o neplatnosť úkonu tak v týchto prípadoch plní funkciu nástroja, ktorým sa oprávnená osoba dovoláva jeho neplatnosti. Pochopiteľne, v týchto prípadoch je nutné žalobu o neplatnosť pripustiť, pretože inak by sa oprávnená osoba nemala ako dovolať neplatnosti.
Stanovisko Veľkého Senátu vo Veci Inagro
Vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) veľký senát obiter dictum vyslovil, že „sa nestotožňuje s názorom [generálneho prokurátora] …, v zmysle ktorého žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je [podľa CSP] neprípustná, …“. Nie je jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv.
Úvahy veľkého senátu sa nevzťahujú ku konkrétnej skutkovej situácii, takže je ťažké posúdiť, aká situácia by podľa jeho názoru opodstatňovala pripustenie žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu.
S prvým argumentom-že absolútna neprípustnosť takýchto žalôb by mohla viesť k odmietnutiu spravodlivosti-je v princípe možné sa stotožniť. Treba však spresniť, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu by mohla prichádzať do úvahy až potom, ako by bolo bezpečne ustálené, že ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie práva nemôže žalobcovi poskytnúť efektívnu ochranu jeho práv. Žaloba na určenie neplatnosti úkonu by tak predstavovala celkom výnimočnú poistku pre prípad, že iné žaloby by nestačili na efektívnu ochranu žalobcových práv. Naplnenie výnimky by súd musel presvedčivo zdôvodniť.
Podľa môjho názoru však už neobstojí druhý argument-že žaloba o určenie neplatnosti by sa nemala považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti, ale za žalobu o určenie práva. Písmeno d) upravuje žaloby o určenie skutočnosti. Z hľadiska jeho zmyslu nie je dôvod rozlišovať medzi žalobami na určenie neplatnosti a žalobami na určenie neexistencie právnej skutočnosti. V oboch prípadoch je zmyslom žaloby to, aby bolo určené súdnym výrokom, že zo spornej skutočnosti nevznikli žiadne práva ani povinnosti.
Aj dôvodová správa dokumentujúca úmysel zákonodarcu celkom zrejme myslí pod žalobami o určenie skutočnosti aj žaloby o neplatnosť úkonov. Dôvody pre zásadnú neprípustnosť žaloby o neplatnosť a žaloby o neexistenciu právnej skutočnosti sú totožné: v drvivej väčšine prípadov možno žalovať priamo na určenie existencie (alebo neexistencie) práva, ktoré na základe takejto skutočnosti malo vzniknúť alebo zaniknúť. Možno poukázať aj na už zmienenú rakúsku judikatúru, ktorá z týchto dôvodov zásadne nepripúšťa nielen žaloby o určenie skutočností, ale aj žaloby o určenie vlastností právnych úkonov alebo skutočností.
Odlišné posudzovanie prípustnosti žalôb o neplatnosť skutočností a žalôb o neexistenciu skutočností by založilo logický, systematický a hodnotový rozpor právnej úpravy. Ani z tretieho argumentu-že výpočet žalôb je demonštratívny-prípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa môjho názoru nemožno vyvodiť. Na jednej strane je pravdou, že výpočet žalôb je demonštratívny, a teda môžu prichádzať do úvahy aj iné druhy žalôb, ktoré nie sú upravené v § 137, ako napríklad niektoré konštitutívne žaloby. Ale žaloba na určenie skutočnosti v zákone upravená je. A to tak, že je prípustná len vtedy, „ak to vyplýva zo zákona“.
Možno zhrnúť, že názor veľkého senátu vo veci Inagro sa dá vyložiť kompatibilne s judikátom R 61/2007. To ale platí len vtedy, ak ho chápeme v zmysle, že žaloba o určenie neplatnosti úkonu je prípustná ako celkom výnimočná poistka pre prípady, keď ani žaloba na plnenie a ani žaloba o určenie nemôžu poskytnúť žalobcovi efektívnu a praktickú ochranu jeho práva.
Nerešpektovanie Judikatúry Najvyšším Súdom
Existujú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nerešpektovali závery judikátu R 61/2007 bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vo veci Vodohospodárska výstavba (1 Obdo 35/2020) nižšie súdy zamietli žalobu Vodohospodárskej výstavby na určenie neplatnosti zmluvy o odškodnení uzavretej medzi Fondom národného majetku SR a Slovenskými elektrárňami. Krajský súd zamietnutie žaloby odôvodnil (okrem nedostatku naliehavého právneho záujmu) aj tým, že za účinnosti CSP sa už nemožno domáhať určenia neplatnosti zmluvy.
Na dovolanie žalobcu však najvyšší súd rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie odôvodnil tým, že krajský súd preskúmateľne nezdôvodnil záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu. Najvyšší súd sa ale vôbec nezaoberal argumentom krajského súdu o neprípustnosti žaloby na určenie neplatnosti v zmysle § 137 (d) CSP, hoci išlo o samostatný dôvod na zamietnutie žaloby.
Najvyšší súd nezdôvodnil, v čom mali spočívať výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré mali založiť prípustnosť takejto žaloby. Nevysvetlil, prečo sa žalobca nemohol domáhať priamo určenia neexistencie práva a prečo by takáto žaloba nemala postačovať na ochranu jeho práv. Nezdôvodnil, prečo neaplikoval závery judikátu R 61/2007 a prečo sa odklonil od znenia aj účelu § 137 (d) CSP vyjadreného v dôvodovej správe. Jediné, čo možno povedať s istotou, je, že zrušením rozsudkov najvyšší súd fakticky takúto žalobu uznal za prípustnú.
Vo veci MHOLD (1 Obdo 77/2019) žalobca (spoločník obchodnej spoločnosti) žaloval o neplatnosť zmlúv, ktorými táto spoločnosť previedla svoje obchodné podiely na iné spoločnosti. Nižšie súdy žalobu zamietli pre nedostatok právneho záujmu; v tomto prípade bez poukazu na neprípustnosť žaloby o neplatnosť zmluvy v zmysle § 137 (d) CSP.
Najvyšší súd rozsudky nižších súdov zrušil pre nepreskúmateľnosť, čím opäť de facto uznal prípustnosť takýchto žalôb. Ani v tomto prípade však nevysvetlil, prečo bolo potrebné odkloniť sa od záverov judikátu R 61/2007 a znenia a účelu § 137 (d) CSP. Neuviedol, v čom spočívala osobitosť tohto prípadu, ktorá žalobcovi znemožňovala efektívne sa brániť žalobou o určenie práva alebo žalobou na plnenie-napríklad žalobou o určenie, že spoločnosť, ktorej je spoločníkom, je naďalej majiteľom obchodných podielov.
Záver: Nepredvídateľnosť a "Pocitová Justícia"
Hoci z právneho hľadiska sa otázka neprípustnosti žalôb o neplatnosť javí ako pomerne jednoznačná, nekonzistentný a nesystematický prístup najvyššieho súdu robí jej posúdenie v konkrétnom prípade nepredvídateľným. Ide o negatívny jav, ktorý je v praxi slovenských súdov bohužiaľ častý. Možno hovoriť o „pocitovej justícii“-o rozhodovaní, ktoré sa nezakladá na jasných a predvídateľných pravidlách, ale na vnútorných pocitoch sudcu alebo neznámych kritériách, ktoré v rozhodnutí nie sú vyjadrené. Tento jav zakladá nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí a podkopáva právnu istotu účastníkov právnych vzťahov.
Žaloby o určenie právnych skutočností a ich vlastností sú zásadne neprípustné. Je preto zásadne neprípustné žalovať o určenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy, odstúpenia, výpovede a podobne). Podobne je neprípustné žalovať o určenie akejkoľvek inej právnej skutočnosti (napr. vzniku škody, existencie príčinnej súvislosti atď.).
Výnimkou sú prípady, keď prípustnosť žaloby o neplatnosť vyplýva z osobitného predpisu. Napríklad § 711/6 Občianskeho zákonníka, § 77 Zákonníka práce, § 131 a § 183 Obchodného zákonníka a § 21/2 zákona o dobrovoľných dražbách. Spoločné týmto prípadom je, že ide o osobitnú formu (obdobu) uplatnenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Od typickej relatívnej neplatnosti sa líšia tým, že neplatnosti sa treba dovolať podaním žaloby na súde. Neplatnosti sa spravidla môže dovolávať len zákonom určený okruh osôb v zákonom určenej lehote.
O prípustnosti žaloby o neplatnosť by bolo možné uvažovať ako o celkom výnimočnej poistke v prípadoch, keď by žalobca nemohol efektívne brániť svoje práva ani žalobou o plnenie, ani žalobou o určenie práva. Prípadne vtedy, ak prípustnosť žaloby treba vyvodiť z účelu zákona jeho sudcovským dotvorením, napríklad na základe analógie. Výnimočné pripustenie takejto žaloby si vyžaduje sudcovské dotvorenie práva, nakoľko ide proti zneniu zákona. Splnenie výnimočnej prípustnosti takejto žaloby musí súd presvedčivo zdôvodniť.
Dodatočné Informácie k Odporovateľnosti Právnych Úkonov
Ako sa môže brániť veriteľ, keď jeho dlžník prevádza majetok na deti, či manželku a pod. v snahe zabrániť veriteľovi vo vymožení jeho pohľadávky? Aké možnosti v tomto smere poskytuje veriteľom Občiansky zákonník?
Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Takýmto právnym úkonom dlžníka môže teda veriteľ odporovať, t. j. môže sa domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník (napríklad uzavrel darovaciu zmluvu s treťou osobou a pod.) je voči veriteľovi právne neúčinný. Takáto žaloba sa volá odporovacia žaloba.
Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.
Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.
Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku.
Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.
Len pre porovnanie, ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu (pozor, ide o iný inštitút, než neúčinnosť!), jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu.
Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov). Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa.
Konanie o odporovacej žalobe, t. j. žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu, môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv.
Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.
V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.
Skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Z toho vyplýva, že hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla.
Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáha.
Kontroverzná Formulácia "Alebo Ak Už Bol Uspokojený"
Zaujímavou je spomenúť rozhodnutie NS ČR, ktoré hovorí, že „ ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (ešte) vymáhateľná, pričom sa žalobca domáha priznania tejto v inom súdnom konaní, tak je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.“
Vyjadrujem subjektívny názor, že zákonodarca formuloval toto ustanovenie (jeho koniec) z dôvodu možnej existencie ešte nesplatnej (ale vymáhateľnej vzhľadom na definíciu "vymáhateľnej pohľadávky" podanej NSSR) pohľadávky - a chcel jej priznať ochranu v situácii, kedy je zjavný, výslovne dokázateľný úmysel dlžníka zbaviť sa majetku za účelom znemožnenia uspokojenia v budúcnosti splatnej veriteľovej pohľadávky aj napriek uspokojeniu tohto veriteľa cestou odporovateľnosti z existujúcej, skôr splatnej pohľadávky.
Situácia, kedy osoba A mala voči osobe B viacero pohľadávok, pričom niektoré z nich sú už splatné, no niektoré sa splatnými ešte nestali, stanú sa takými v budúcnosti. Práve v tejto situácii sa právo veriteľa odporovať právnym úkonom môže javiť opodstatneným aj pri ešte nesplatných pohľadávkach aj pri prípadnom už existujúcom uspokojení veriteľa (jeho skoršie splatných pohľadávok cestou odporovateľnosti právnych úkonov). Na druhej strane si uvedomujem aj existenciu protiargumentov logicky vyvracajúcich tento argument, ako napríklad možnú obranu dlžníka, že pohľadávku, ktorá je splatná v budúcnosti splní bez akýchkoľvek problémov - no tento argument by pri zjavnom konaní in fraudem creditoris asi neobstál.
Spomenutá konštrukcia hovorí na jednej strane o istom smerovaní chápania problematického znenia občianskoprávnej úpravy, na strane druhej robí z rozhodnutia NSSR v ktorom obsahovo vymedzil vymáhateľnú pohľadávku veľmi dôležitým, a po tretie so štipkou irónie toto spojenie podsúva do už problematickej oblasti ďalšie otázniky a práve preto privítam akékoľvek názory reagujúce na predmetný problém.