Zabezpečenie Pohľadávok Záložnou Zmluvou: Sprievodca pre Rok

Úvod do Záložného Práva

Záložná zmluva je právny nástroj, ktorý slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa. V prípade, že dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas, veriteľ má právo uspokojiť svoju pohľadávku predajom založeného majetku. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na záložné zmluvy, ich špecifiká, a to najmä v kontexte záložného práva na byt.

Funkcia Zmluvy o Zriadení Záložného Práva

Zmluvou o zriadení záložného práva sa zabezpečuje veriteľova pohľadávka. Zriadením záložného práva na nehnuteľnosť vzniká záložnému veriteľovi právo uspokojiť sa predajom zálohu v prípade, ak záložný dlžník nesplní svoj dlh riadne a včas.

Záložný Dlžník a Záložca

Záložný dlžník (t.j. ten, kto je povinný splniť svoj dlh voči veriteľovi) a záložca (t.j. ten, koho vec sa zaťažuje záložným právom) nemusia byť tie isté osoby. Je napríklad možné, aby zmluvu o pôžičke uzatvoril ako dlžník syn a pohľadávka na vrátenie pôžičky bola zabezpečené záložným právom na byt otca. V takom prípade je záložný dlžník syn, záložca (ktorý uzatvorí zmluvu o zriadení záložného práva) je však otec.

Vznik Záložného Práva

Záložné právo k bytu, rovnako ako záložné právo k akejkoľvek nehnuteľnosti, vzniká, ak zákon neustanovuje inak, zápisom do katastra nehnuteľností na základe návrhu na vklad.

Prečítajte si tiež: Založné právo s poznámkou o poradí

Špecifiká Zmluvy o Zriadení Záložného Práva na Byt

Osobitosťou zmluvy o zriadení záložného práva na byt je to, že predmetom zálohu musí byť v takom prípade nie len samotný byt, ale aj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu prislúchajúci k bytu a spoluvlastnícky podiel na zastavanom a priľahlom pozemku prislúchajúci k bytu.

Analýza Uznesenia Najvyššieho Súdu SR vo Vzťahu k Spotrebiteľským Úverom

Dňa 22. februára Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 3 Cdo 146/2017 prijal uznesenie (ďalej len „Uznesenie“), kde „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Nižšie podrobíme tento právny názor právnej analýze.

Nesprávnosť Postupu Najvyššieho Súdu SR

Najvyšší súd SR prijal záver, že eurokonformným výkladom je možné a potrebné prijať v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.

Nižšie citujúc niektoré body odôvodnenia Uznesenia, Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie založil výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.

Argumentácia Účelom Zákona

Bod 22. Uznesenia: „V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. sa uvádza, že predložený návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva“.

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o záložných zmluvách

Bod 25. Uznesenia: „…Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.

Bod 27. Uznesenia: „Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm.

Bod 29. Uznesenia: „Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.

V prvom rade si dovoľujeme uviesť, že pri problematike nesúladu vnútroštátneho právneho poriadku so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte tzv. maximálnej harmonizácie (zákazu odchýlenia sa od znenia smernice pri jej implementovaní), čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48). Z účelu transponovaného právneho predpisu (dôvodová správa zákona č. 129/2010 Z. z.) totiž môžeme zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak však zistíme, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia smernice, ešte stále nemáme vyriešenú otázku či Smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná (či už naozaj chybne alebo len neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou, omylom.

Takže skutočnosť, či odchýlenie sa od Smernice vskutku bol úmysel zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti nepriameho účinku Smernice (eurokonformného výkladu Zákona) relevantná. Zákonodarca implementoval požiadavku Smernice odchylne od Smernice (porovnaj odlišné jazykové vyjadrenie), pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie pochádza celkom jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.

Prečítajte si tiež: Všetko o záložných zmluvách na nehnuteľnosti

Historický Kontext a Právna Istota

Uznesenie Najvyššieho súdu SR vnáša do právnych vzťahov mimoriadnu právnu neistotu, kedy sa rôzne pojmy vykladajú totožne (ust. § 9 ods. 2 písm. l) pred novelou a po novele účinnej od 01.05.2018, ale aj ust. § 4 ods. 1 písm. h) a ust. § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. Spojením historického výkladu skúmanej právnej normy s princípom právnej istoty, použitím všetkých ostatných výkladových metód ako aj porovnaním znenia právnych noriem obsiahnutých na rôznych miestach zákona č. 129/2010 Z. z., nie je možné dotknutému ustanoveniu Smernice priznať nepriamy účinok v znení zákona č. 129/2010 Z.

Zákaz Retroaktivity

Výklad porušujúci zásadu zákazu retroaktivity.

Judikatúra Všeobecných Súdov

Výber judikatúry všeobecných súdov po prijatí predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR.

Prejudiciálne Otázky na Súdny Dvor EÚ

Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. januára 2012 vo veci C‑282/10 Dominguez, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Francúzsko), riešil obdobnú situáciu ako Najvyšší súd SR v prejednávanej veci. Predmetom sporu v právnej veci C-282/10 Dominguez bolo, v skratke, posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice (v prejednávanom prípade od čl. 7 Smernica 2003/88/ES), hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od tohto článku (Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské štáty sa môžu odchýliť od niektorých ustanovení tejto smernice. Od článku 7 uvedenej smernice nie je prípustná nijaká odchýlka, bod 6.

„Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či môže dospieť k výkladu vnútroštátneho práva, ktorý umožňuje zahrnúť neprítomnosť pracovníka na pracovisku z dôvodu úrazu na ceste do práce pod niektorý z prípadov spomínaných v článku L. Ak taký výklad nie je možný, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sa vzhľadom na právnu povahu žalovaných vo veci samej voči nim možno dovolávať priameho účinku článku 7 ods. Pokiaľ však vnútroštátny súd nedospeje k riešeniu stanovenému v článku 7 smernice 2003/88, účastník konania, ktorý bol poškodený nesúladom vnútroštátneho práva s právom Únie, sa môže odvolať na rozsudok z 19. novembra 1991, Francovich a i. Najvyšší súd SR však takto nepostupoval, keďže Najvyšší súd SR zvolil len jednu jedinú výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom ako poukážeme nižšie, aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatné výkladové metódy úplne odignoroval, resp.

Prvýkrát v Právnom Poriadku SR

Prvýkrát v právnom poriadku SR bola otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. zo 14. júna 2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 258/2001 Z. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom Smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu Zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z. z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.

Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru + celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné.

Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení relevantnom k vyššie rozoberanému ustanoveniu vo svojom ust. § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“[4]. Následne, v ust. § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom „ročná percentuálna miera nákladov“, ktorou tento zákon rozumel „sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru“. Následne, v ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom stave jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z 2 exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v Zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. Navyše, je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z. z. prevzal Smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998).

V zmysle čl. 15 tejto Smernice „Táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy.“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol, že „Prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov, konkrétne sosmernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcimi smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC…. Základnou požiadavkou vyplývajúcej zo smernice je, aby spotrebiteľ dostával primerané informácie o podmienkach úveru, nákladoch na poskytnutý úver a o záväzkoch. Smernica vyžaduje výhradne písomnú formu uzatvorenia zmluvy, určuje povinné náležitosti zmluvy, pričom ide o zmluvy uzatvorené na finančné čiastky vyššie ako 200 ECU a nižšie ako 20 000 ECU. Ďalej smernica stanovuje záväzný jednotný matematický vzorec pre výpočet ročnej percentuálnej úrokovej sadzby a povinnosť uvádzať príklady tohto výpočtu. Smernica stanovuje právo spotrebiteľa na predčasnú úhradu úveru, upravuje činnosť fyzických osôb alebo právnických osôb poskytujúcich spotrebiteľský úver a ochranu dlžníka - spotrebiteľa v prípadoch, keď zmluvu ukončí veriteľ.

Ust. § 4 ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z. z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písm. a) do písm. Zákonodarca teda pôvodné ust. § 4 ods. 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z.

Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že „Nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere…Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp.

Zabezpečenie Pohľadávok v Kontexte Eurosystému

Operácie Menovej Politiky Eurosystému

Eurosystém vykonáva operácie v súlade s požiadavkami NBS, ktoré sú uvedené v prílohe č. Tieto operácie realizuje prostredníctvom organizačnej jednotky, ústredia alebo poverenej pobočky.

Typy Operácií

ECB rozlišuje štandardné tendre a rýchle tendre. Ak ECB považuje za vhodné, môže rozhodnúť o úprave časového rámca.

Štandardné Tendre

Štandardné tendre (hlavné refinančné operácie) sa vykonávajú vo forme štandardných tendrov. Ak ECB považuje za vhodné, môže rozhodnúť o úprave časového rámca.

Rýchle Tendre

Rýchle tendre sa zvyčajne používajú na výkon dolaďovacích operácií.

Postup pri Tendroch

1. Vyhlásenie Tendrov: ECB zverejňuje oznam o vyhlásení štandardných tendrov vopred. V prípade rýchlych tendrov môže NBS následne zverejniť oznam o vyhlásení tendra jej dostupnými prostriedkami. ECB môže rýchle tendre vopred verejne vyhlásiť.
2. Predkladanie Ponúk: Ponuky do tendra sú pre zmluvnú stranu NBS právne záväzné. Zmluvná strana NBS môže svoju ponuku zrušiť až do uzávierky určenej na predkladanie ponúk do tendra. Ponuky predložené po uzávierke nie sú akceptované.
3. Realizácia Operácií: Zmluvné strany môžu predkladať ponuky s desiatimi rôznymi úrokovými sadzbami, cenami alebo swapovými bodmi. Minimálny objem každej ponuky je stanovený a objem ponuky musí byť vyjadrený vo forme násobkov 10.000 eur.
4. Pridelenie Objemu: Pridelený objem každej zmluvnej strany sa zaokrúhli na najbližšie euro.

Zábezpeka v Operáciách Eurosystému

V operáciách menovej politiky Eurosystému sú akceptovateľné obchodovateľné aktíva a neobchodovateľné aktíva. Ako zábezpeka sú akceptovateľné aj úverové pohľadávky.

Akceptovateľné Aktíva

• Obchodovateľné Aktíva: Patria sem dlhopisy regulované v EHP, ktoré spĺňajú kritériá akceptovateľnosti podľa § 33 okrem § 33 ods.
• Neobchodovateľné Aktíva: Patria sem úverové pohľadávky, ktoré spĺňajú podmienky podľa § 33 ods. 7 až 10.

Kreditná Kvalita

Kreditná kvalita aktív musí spĺňať určené požiadavky podľa odseku 1 písm. a). Pre aktíva typu ABS platia špecifické pravidlá, ktoré zahŕňajú požiadavky podľa § 33 ods. 15, 16, 17 a 19 a § 42.

Postupy Hodnotenia Kreditnej Kvality

Eurosystém používa systém hodnotenia kreditnej kvality (ECAF), ktorý je založený na troch zdrojoch hodnotenia:

1. ECAI: Externé agentúry pre hodnotenie kreditnej kvality.
2. ICAS: Interné systémy hodnotenia kreditnej kvality vyvinuté a používané v NCB.
3. Implicitné Hodnotenie: Používa sa pre subjekty verejného sektora.

Sankcie za Nedodržanie Podmienok

Neplnenie podmienok môže viesť k sankciám za nedodržanie povinností zmluvnej strany podľa § 5 ods. 1 a 2.

tags: #založná #zmluva #určenie #najvyššej #hodnoty #istiny