
Ústava Slovenskej republiky garantuje zamestnancom právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Z ústavy vychádza Zákonník práce, ktorý upravuje podmienky individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Cieľom každého podnikania, vrátane zahraničných firiem, je predovšetkým tvorba zisku, ktorý však v každej krajine podlieha zdaneniu. Tento článok sa zameriava na započítanie daňovej straty zahraničnej pobočky, podmienky a s tým súvisiace aspekty v kontexte slovenského daňového systému.
Snaha o daňovú úsporu je prirodzená, pretože úspora na daniach umožňuje investovanie a ďalší rozvoj podnikania. Daňovú úsporu možno dosiahnuť presunom zisku medzi prepojenými osobami v rámci jurisdikcie jedného štátu alebo presunom zisku medzi prepojenými osobami cez hranice, t. j. z jedného štátu do iného štátu. Na druhej strane, záujmom každého štátu je vybrať čo najvyššiu sumu dane, t. j. získať právo na zdanenie čo najväčšieho počtu subjektov (podnikateľov). Toto právo na zdanenie závisí v prvom rade od toho, či štát používa systém zdaňovania podľa rezidencie alebo podľa zdroja, či kombináciu oboch systémov.
V daňovom systéme založenom na princípe zdaňovania podľa rezidencie sa zahŕňajú do základu dane všetky príjmy alebo ich časť vrátane príjmov zo zdrojov v zahraničí každej osoby (právnickej alebo fyzickej), ktorá sa podľa danej jurisdikcie považuje za rezidenta.
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 595/2003 Z. z.“) za daňovníka označuje každú fyzickú osobu alebo právnickú osobu, a to bez ohľadu na jej trvalý pobyt alebo sídlo. Aby zahraničné fyzické osoby alebo zahraničné právnické osoby neboli zdaňované v zmysle zákona č. 595/2003 Z. z. z činnosti vykonávanej v zahraničí alebo z nakladania s majetkom v zahraničí, bolo potrebné stanoviť neobmedzenú daňovú povinnosť a obmedzenú daňovú povinnosť.
Keďže predmetom dane nerezidenta je iba príjem (výnos) plynúci zo zdroja na území Slovenskej republiky, bolo potrebné tento zdroj osobitne zadefinovať. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. taxatívne vymedzuje príjmy, ktoré sa považujú za príjmy plynúce zo zdroja v SR.
Prečítajte si tiež: Podmienky započítania vojenskej služby do dôchodku
Podnikaním podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podnikanie zahraničných osôb na území Slovenskej republiky upravuje prvá časť hlava II Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.). Podľa Obchodného zákonníka platia pre podnikanie zahraničných osôb v tuzemsku v zásade rovnaké podmienky, aké sú právnymi predpismi ustanovené pre podnikanie slovenských fyzických a právnických osôb.
Podľa Obchodného zákonníka podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky sa rozumie podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku umiestnenú na území Slovenskej republiky. Podnikom sa na účely Obchodného zákonníka rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. Druhou možnou a tiež častejšie používanou formou podnikania zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky je v zmysle § 21 ods. 3 Obchodného zákonníka podnikanie tejto osoby prostredníctvom organizačnej zložky jej podniku umiestnenej na našom území.
Podmienkou na začatie podnikania zahraničnej osoby (s výnimkou určených fyzických osôb) na našom území je v zmysle § 21 ods. 4 Obchodného zákonníka zápis podniku tejto osoby, prípadne organizačnej zložky jej podniku do obchodného registra. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa povinnosť zápisu zahraničnej osoby do obchodného registra nevzťahuje na zahraničné fyzické osoby s bydliskom v členskom štáte Európskej únie alebo v členskom štáte OECD, ktoré chcú podnikať na Slovensku.
V zmysle Modelovej zmluvy OECD o zamedzení dvojitého zdanenia sa medzi zmluvnými štátmi uplatňuje princíp, že zisky podniku rezidenta jedného zmluvného štátu podliehajú zdaneniu len v tomto štáte, ak podnik nevykonáva svoju činnosť v druhom zmluvnom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne, ktorá sa tam nachádza. Stála prevádzkareň, cez ktorú vykonáva podnikateľskú činnosť, môže vzniknúť tak fyzickej osobe, ako aj právnickej osobe.
Hlavným zmyslom pojmu stála prevádzkareň je určiť právo zmluvného štátu zdaňovať zisky podniku iného zmluvného štátu. Existujú tri základné podmienky pre vznik stálej prevádzkarne:
Prečítajte si tiež: Vplyv vdovského dôchodku na pomoc v hmotnej núdzi
Stála prevádzkareň vzniká v momente, kedy podnik začne vykonávať svoju činnosť prostredníctvom trvalého miesta alebo zariadenia na výkon činnosti. Stála prevádzkareň prestáva existovať likvidáciou trvalého miesta alebo zariadenia na výkon činnosti alebo zastavením všetkých činností realizovaných prostredníctvom tohto miesta alebo zariadenia.
Podľa § 30 zákona o dani z príjmov:
Započítanie daňovej straty zahraničnej pobočky v slovenskom daňovom systéme je komplexná problematika, ktorá závisí od konkrétnych okolností a aplikácie medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora (ESD) v prípade Marks & Spencer Plc vs. Halsey, ktoré sa týkalo zamietnutia žiadosti započítať daňovú stratu zahraničných pobočiek, poukazuje na potrebu konsolidácie daňového základu skupiny podnikov operujúcich v EÚ.
Prečítajte si tiež: Ako započítať roky do dôchodku
tags: #zapocitanie #danovej #straty #zahranicnej #pobocky #podmienky