Zmluva medzi Nemeckom a Francúzskom: Od Mníchova po Európsku integráciu

Úvod

Vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom zohrali kľúčovú úlohu v dejinách Európy. Od konfliktov a vojen až po spoluprácu a integráciu, ich vzájomné interakcie formovali kontinent. Tento článok sa zameriava na kľúčové momenty v ich histórii, najmä na obdobie pred a počas druhej svetovej vojny, ako aj na povojnový vývoj smerom k európskej integrácii.

Cesta k Mníchovu: Zrada spojencov

Kritický moment pre mier v Európe nastal po 10. apríli 1938, keď vo Francúzsku nastúpila vláda E. Daladiera s G. Bonnetom, jej ministrom zahraničia. Táto vláda vedome a zámerne preorientovávala smer celej francúzskej politiky od jej stredoeurópskych spojencov. V marci 1936 Francúzsko opustilo samo seba, keď nevystúpilo vojensky proti obsadeniu ľavého brehu Rýna Nemeckom. O to ľahšie Francúzsko opustilo v septembri 1938 svojho zmluvného spojenca, Československo. Kapitulácia Francúzska v roku 1940 a jeho okupácia Nemeckom boli priamym dôsledkom tohto konania. Vlastizradné konanie maršala H. P. Pétaina a P. Lavala v rokoch 1940 - 1944, ktorí stáli na čele od Nemecka závislého štátneho útvaru s názvom „France d´Etat“, so sídlom vo Vichy, bolo hlbokým pádom Francúzska.

Vo Veľkej Británii sa 28. mája 1938 dostal k moci Neville Chamberlain, ktorý doviedol Anglicko a Európu k nastoleniu nacistického mieru v strednej Európe. Veľká Británia aj Francúzsko zdôvodňovali svoje uzmierovanie fašistických diktatúr úplne nedostatočným stavom svojej výzbroje a vojnových príprav. Bol to dôsledok plánu odzbrojovania v Európe podľa projektov Spoločnosti národov z roku 1919. Informácie o zbrojení v Nemecku a príprave na vojnu Angličania a Francúzi mali, no trestuhodne zanedbali náležitú prípravu pozemnej armády, potrebný počet výroby tankov, ako aj letectva.

Prezident Dr. E. Beneš uviedol, že celková mocenská sila západných demokracií na začiatku roku 1938 zodpovedala ich politickej situácii a úpadku ich veľmocenskej prestíže. Boli dotlačovaní do uzmierovania a napokon uzavreli hanebný mier, zradili spojenca a falošne to vydávali za čestný mier. Morálne a politicky to bola zrada a právne zločin proti medzinárodnému právu. Po obsadení Sudet sa situácia prehĺbila o okupáciu Československa, s protektorátom a tzv. nesamostatným Slovenským štátom.

Koloniálna politika a snaha o odklonenie agresie

Obe západné demokratické veľmoci obracali svoj politický pohľad na svoje veľké koloniálne ríše. Britské impérium vtedy ovládalo kolónie so 480 miliónmi obyvateľov, desaťnásobne viac oproti 47 miliónom britských obyvateľov. Francúzsko so 42 miliónmi obyvateľov ovládalo 70 miliónov ľudí vo svojich kolóniách. Zisky z nich boli základom ich koloniálneho svetového panstva, kde pre viac ako 500 miliónov osôb neplatila demokracia, sloboda ani občianske práva. Viacerí predstavitelia tejto veľmocenskej, imperiálnej politiky boli proti akémukoľvek rozhodnému alebo dokonca vojnovému odporu proti Hitlerovej expanzii. Chceli vidieť vojnový konflikt medzi nacizmom a boľševizmom, teda vojnu Nemecka so ZSSR. Usilovali sa svojím politickým postupom usmerniť agresiu Hitlera na krajinu vedenú J. V. Stalinom.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Dňa 19. septembra 1938 po rokovaniach Hitler - Chamberlain v Berchtesgadene vlády britská a francúzska vyzvali spoločnou nótou ČSR, aby prijala návrh kapitulácie. Po jeho odmietnutí ultimatívnym výzvami a zákrokmi svojich veľvyslancov v Prahe oznámili, že keď československá vláda neprijme ich plán odstúpenia sudetského územia, tak ponechajú tento štát svojmu osudu. Neželali si, aby sa ČSR vojensky bránila, pretože Francúzsko by vtedy podľa zmluvy o vzájomnej pomoci z roku 1935 Československu muselo prísť na pomoc. A tomu malo podľa vzájomnej zmluvy západných veľmocí prísť na pomoc Anglicko.

Západné demokratické veľmoci samotné nechceli ísť do vojny s hitlerovským Nemeckom, hoci išlo o mier európsky, svetový, o suverenitu štátov, nielen o základné ľudské práva, ale o elementárne právo ľudí na život vôbec. Obetovali iné štáty, údajne preto, že je to ich vina a zodpovednosť. Opustili slobodu, aj mier. Rokovania s Hitlerom o mieri za cenu porušenia územnej celistvosti, zvrchovanosti ČSR inicioval britský premiér a opakovane ich podnietil s veľkým aplauzom v parlamente. Ľud oslavoval vyhnutie sa vojne za cenu neslobody, za cenu okupácie ČSR, potom za cenu agresie Nemecka proti Poľsku.

Mníchovská dohoda a jej dôsledky

Veľká Británia dosiahla uzavretím zmluvy v Mníchove (29. 9. 1938) spolu s Francúzskom asi len to, čo dosiahol Stalin o rok neskôr uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom (23. 9. 1939). Západné demokratické veľmoci aj stalinistický Sovietsky zväz si v tomto prípade nemali čo vyčítať. Konali obdobne, v zmenených pomeroch. Získali čas, oddialili svoje zapojenie do vojny s Nemeckom, mohli pokračovať v príprave na túto vojnu. Rozdiel je v tom, že V. Británia a Francúzsko viedli takúto politiku od nástupu A. Hitlera v moci, od roku 1933. Rokovali s ním, stískali si s ním ruky, uzatvárali dohody, aj keď vedeli o koho ide. J. Stalin až po Mníchove, keď ho neprivolali, ale vylúčili rozhodovania o Československu, konal tak až v čase, keď už iba územie Poľska oddeľovalo Hitlera od sovietskych hraníc. A keď bolo jasné, že ani Francúzsko, ani Veľká Británia, ani Poľsko nechce uzatvoriť so ZSSR trojstrannú zmluvu o vojenskej pomoci a vojenskú konvenciu o spoločnej vojenskej obrane proti hitlerovskému Nemecku.

Úlohou europarlamentu a jeho poslancov by malo byť preukázať, aké konkrétne kroky urobili západné demokracie najmä v období rokov 1938 až 1939, aby zarazili hitlerovskú agresiu, ako tieto mocnosti vystupovali proti anšlusu Rakúska, proti likvidácii ČSR v dvoch etapách (Mníchov a 14. a 15. marec 1939), proti vojenským príprava Nemecka začať útok na Poľsko! Ak to dokážu, možno sa im podarí aj argumentačne preukázať, že druhá svetová vojna sa začala v dôsledku paktu Ribentrop-Molotov.

Sovietska politika kolektívnej bezpečnosti a pakt Molotov-Ribbentrop

ZSSR presadzoval, najmä od roku 1934, politiku kolektívnej bezpečnosti, vytvorenia sústavy medzinárodnoprávnych zväzkov medzi štátmi Európy, ktoré by sa postavili proti hitlerovskej agresii, zastavili ju, zarazili jej rozvíjanie. Vzdal sa tejto politiky, až poznal, že postup európskych veľmocí je neúprimný, predstieraný. Od kolektívnej bezpečnosti prešiel, vynútene, diktátom situácie, k politike svojej individuálnej bezpečnosti.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Ministrský predseda Maďarska (G. Gömbös) v rokoch 1936 s ideou delenia Československa putoval do Varšavy a Berlína. Od začiatku roku 1937 viedol J. Goebbels sústavnú a vytrvalú, doslova nenávistnú kampaň proti Československu; bola to taktika štvania, teroru a zámerne pripravovaného násilia. Veľmi účinne v tejto kampani nacistickému Nemecku pomáhalo Beckove Poľsko a Horthyho Maďarsko. Československo navrhovalo Poľsku uzavrieť niekoľko zmlúv, resp. participovať na nich. V roku 1932 to bol návrh na definitívne zblíženie oboch štátov a uzavretie dohody o zneutralizovaní spoločnej hranice a príprave na vojenskú spoluprácu vzhľadom na budúce udalosti v Nemecku. Na jar 1933 pripravili vtedy ministri zahraničia E. Beneš a J. Beck dohodu o spoločnom postupe Malej dohody a Poľska proti paktu štyroch, kategoricky ju však odmietol vtedy prezident Poľska, maršal J. Pilsudski.

V roku 1934 Poľsko (minister Beck) uzavrelo dohodu o neútočení s Nemeckom, ktorého vodcom sa stal A. Hitler. Bol to pakt Pilsudski-Hitler. O rok neskôr sa pripravoval tzv. „Východný pakt“, t.j. dohoda o vzájomnej pomoci proti útočníkovi v strednej a východnej Európe. Podpísať ju malo Francúzsko, Nemecko, ZSSR, Poľsko a Československo. Východný pakt bol však znemožnený spoločným odporom Hitlerovho Nemecka a Beckovho Poľska. Zostala z neho len dohoda francúzsko-sovietska z 2. mája 1935 a sovietsko-československá, podpísaná v Prahe 16. mája 1935.

Západné demokracie boli na ústupe a celý kontinent bol postupne rozožieraný a jednotlivé štáty vnútorne priamo pohlcované fašistickým morom (Španielsko, Francúzsko, Poľsko, Rakúsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko, Grécko atď.). V podmienkach tohto rozkladného procesu prišiel 12. marec 1938, Hitlerovo vtrhnutie do Rakúska, nacistami deštruovaného. A tak prišli dni Mníchova. Československo sa ešte dvakrát vzopälo. Vyhlásilo mobilizáciu 21. mája 1938, a 24. až 26. septembra 1938. Premiér N. Chamberlain vystupoval v úlohe záchrancu európskeho mieru. Do vojny kvôli neznámemu národu a štátu najväčšia koloniálna ríša vtedajšieho sveta predsa nepôjde, nemôže ísť. Dňa 23. septembra 1938 nasledovalo francúzsko-britsko-nemecké ultimátum Československu. Sovietsky minister zahraničných vecí v Ženeve na fóre Spoločnosti národov vyhlásil, že ak Francúzsko poskytne svoju pomoc, dohoda českoslovenko-sovietska o sovietskej pomoci nadobudne účinnosť, t.j. príde ČSR na pomoc.

Beckova vláda 21. 9. 1938 oznámila, že poľská vláda vypovedá platnosť vzájomnej dohody z 23. apríla 1925, ktorou boli upravené s ČSR všetky otázky štátnych hraníc. Žiadala ďalej okamžité vyriešenie tzv. tešínskej otázky vo svoje prospech. Spolu s horthyovským Maďarskom sa Poľsko ohlásilo u A. Hitlera a H. Göringa s územnými nárokmi voči Československu a radili sa v tejto súvislosti aj o vojenských záležitostiach. Požiadavky poľskej a maďarskej menšiny v Československu sa dostali do Mníchovskej dohody, do jej doplňujúceho vyhlásenia (29. septembra 1938) s tým, že musia byť vyriešené do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami. Stalo sa tak podľa tzv. viedenskej arbitráže (2. novembra 1938) a dohodou s Poľskom, ktorým tento štát zabral obec Skalité (Kysuce), územie pri obci Jablonka (Orava) a oblasť Jahodná (Vysoké Tatry).

Ani po úplnom rozbití Československa 14. a 15. marca 1939 sa poľská zahraničná politika nezmenila. Výraznejšie neprotestovala proti obsadeniu Prahy a proti ovládnutiu Slovenska pod titulom samostatnosti Treťou ríšou. Z tohto obdobia je najznámejšia nóta ZSSR, komisára M. Litvinova, podľa ktorej ústava žiadneho štátu neoprávňuje svoju hlavu, aby odovzdala jeho nezávislosť a suverenitu do rúk iného štátu (ako to inscenovala ríša podpisom prezidenta ČSR E. Háchu na dokumente tohto obsahu). Aj vyhlásenie slovenského štátu sa podľa ZSSR uskutočnilo bez riadneho a náležitého prejavu vôle tohto slovenského národa. Preto nebolo uznané za právoplatné a právne jestvujúce. Stanovisko ZSSR obsiahnuté v tejto nóte platilo do konca roku 1939.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Od 1. januára 1939 musel odísť z Moskvy veľvyslanec ČSR, prerušili sa diplomatické styky. Sovietsky veľvyslanec G. M. Puškin bol poverený zastupovať tento štát v Bratislave, ZSSR uznal slovenský štát. Podľa neskoršieho vývoja bolo toto diplomatické konanie ZSSR dočasné a taktické ako dôsledok, ktorý vyvodili z paktu o neútočení z 23. augusta 1939, vrátane uznania politických útvarov, ktoré sa kreovali z vôle Nemecka a mali štatút nimi chráneného útvaru. Vyjadrila sa tým komplikovanosť, výrazná protirečivosť v tomto období „podivnej vojny“ období rokov 1939 až 1941 (Nemecko contra V. Británia, Francúzsko).

Po útoku Nemecka na Sovietsky zväz sa obnovili diplomatické vzťahy s ČSR ako s právne jestvujúcim štátom. Urobila tak Veľká Británia 18. júla 1941. V ten istý deň aj ZSSR, ktorý pritom zaujal stanovisko, že sa obnovili (dočasne) prerušené (nie zrušené) diplomatické vzťahy s ČSR. Uznal Československo v hraniciach pred 29. septembrom 1938, t.j. prejavil tým svoje stanovisko, že Mníchovská dohoda nie je iba v rozpore s medzinárodným právom, ale že je neplatná od samého začiatku a právne nejestvujúca. A reálna, faktická obnova Československa, obnova jeho suverenity na svojom území medzinárodnoprávne jestvujúcom bola záležitosťou bojov, vojenských operácií, ozbrojeného národnooslobodzovacieho boja. Na tento boj sa organizovala aj československá vojenská jednotka, ktorá sa so súhlasom ZSSR formovala na jeho území.

Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika štátov strednej a východnej Európy po rozkúskovaní územia Československa Mníchovskou dohodou zasiahla nová trauma, a to likvidácia aj tzv. II. ČSR, anexia Čiech a Moravy vo forme protektorátu a okupácia Slovenska v podobe jeho „chránenej samostatnosti“ podľa Schutzvertragu. S veľkou pravdepodobnosťou sa očakávalo, že ďalším krokom nacistickej veľkopriestorovej politiky bude Poľsko.

Poľsko a jeho rola v rozdelení Československa

Účasť Poľska na mníchovskom riešení otázky národnostných minorít malo posilniť jeho vzťahy s diktátormi nemeckými a talianskymi. Preukázať sa mala jeho konštruktívnosť tohto typu, ale aj veľmocenské postavenie, ktoré si vsugerúvali od znovu vzkriesenia Poľska, a o ktoré sa usiloval už J. Pilsudski, neskôr minister J. Beck, ktorý sa stal kormidelníkom tejto jeho zahraničnej politiky. Vďaka tejto politike sa malo stať medzinárodne regionálnou veľmocou, pritiahnuť k sebe štáty strednej a juhovýchodnej Európy.

Nemecké územné požiadavky voči Poľsku narastali od konca roku 1938. Tretia ríša žiadala, aby sa k nej pripojilo mesto Danzing (Gdansk), ktoré od roku 1919 malo štatút tzv. slobodného mesta. Navrhovali ďalej vybudovanie diaľničného a železničného spojenia medzi územím patriacim Nemecku (západné Prusko, resp. Pomoransko) a ďalším svojím územím, východným Pruskom (s Königsbergom). Obe tieto územia nemeckého štátu oddeľoval pás územia Poľska, nazvaný koridor, vďaka ktorému malo prístup k Baltskému moru (v šírke viac ako 100 km).

Pakt Molotov-Ribbentrop: Dohoda, ktorá zmenila mapu Európy

Adolf Hitler si uvedomoval, že ak chce napadnúť Poľsko, potrebuje si byť istý, že nebude musieť bojovať na viacerých frontoch naraz. Stalin dohode s nacistickým Nemeckom spočiatku veľmi naklonený nebol, no situácia sa zmenila po Mníchovskej konferencii v septembri 1938. Práve vtedy si uvedomil, že dohodu o kolektívnej bezpečnosti s Francúzskom a Veľkou Britániou sa mu uzavrieť nepodarí. Nasledovala teda zmena sovietskej zahraničnej politiky. Konkrétne 3. mája 1939 sovietsky vodca Josif Stalin odvolal ministra zahraničia Maksima Litvinova a nahradil ho Vjačeslavom Molotovom.

Konečným výsledkom týchto rokovaní bol Pakt o neútočení, podpísaný ráno 24. augusta 1939 Vjačeslavom Molotovom na ruskej a Joachimom von Ribbentropom na nemeckej strane. Hitlerovi už nič nebránilo napadnúť Poľsko a tým odštartovať najväčší vojnový konflikt v histórii ľudstva. Sovietom sa teda podpisom paktu síce skutočne podarilo oddialiť začiatok vojny s Nemeckom.

Pakt Molotov-Ribbentrop obsahoval aj tajný protokol, ktorého cieľom bolo prekresliť mapu Európy. Sovietsky zväz mal na základe dohody s nacistickým Nemeckom anektovať Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu či severné Rumunsko. Do ZSSR mali byť začlenené aj západné časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli predtým súčasťou Poľska. Okupovanie týchto území vyústilo do deportácií a zabitia tisícov ľudí. ZSSR si tým zároveň pripravilo pôdu pre nadvládu vo východnej Európe.

Schengenská dohoda: Krok k zjednotenej Európe

Po druhej svetovej vojne sa Európa začala zjednocovať. Jedným z kľúčových krokov bola Schengenská dohoda, podpísaná 14. júna 1985. Prvých päť signatárov - Francúzsko, Spolková republika Nemecko a štáty Beneluxu ju uzatvorili v malej luxemburskej dedinke Schengen. Schengenská dohoda bola len rámcovým dokumentom, deklarujúcim súhlas signatárov so spomínanými opatreniami. Do platnosti vstúpila v septembri 1993. K úplnému zrušeniu hraničných kontrol najskôr medzi siedmimi štátmi Európskej únie (EÚ) - Nemeckom, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom, došlo až 26. marca 1995, keď bol uvedený do činnosti Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS 1), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov.

Schengenský priestor je v súčasnosti územie časti Európy a hŕstky zámorských území, v ktorom môžu ľudia voľne prekračovať hranice zmluvných štátov na ktoromkoľvek mieste bez toho, aby museli prejsť hraničnou kontrolou. Funguje tam voľný pohyb osôb a tovaru. Súčasťou schengenského priestoru sú aj nečlenské štáty EÚ Nórsko a Island a autonómne časti Dánska - Grónsko a Faerské ostrovy (od roku 2001). Deväť krajín (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Malta), ktoré sa stali súčasťou EÚ v roku 2004, vstúpilo do schengenského priestoru 21. decembra 2007. Slovenská republika spoločne s ďalšími 27 štátmi EÚ spustila 9. apríla 2013 prevádzku Schengenského informačného systému druhej generácie, tzv. SIS II, ktorý plne nahradil dovtedajší Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS I).

Parížska mierová konferencia a Versailleská zmluva

Po skončení prvej svetovej vojny sa konala Parížska mierová konferencia, ktorá sa začala presne pred 100 rokmi. Versaillská zmluva s Nemeckom bola síce najdôležitejšia, ale nie jediná. O tri mesiace uzavreli na nej spojenci mier s Rakúskom, v júni 1920 s Maďarskom a o ďalšie dva mesiace s Tureckom.

Prvé plenárne zasadnutie konferencie sa začalo v sobotu popoludní 18. januára 1919. Plénum otvoril francúzsky prezident Raymond Poincaré, ktorý privítal predstaviteľov veľmocí a ďalších zúčastnených štátov. Dovedna sa zhromaždili zástupcovia 27 štátov a 5 domínií britského impéria. Československo mal pôvodne zastupovať prezident Tomáš G. Masaryk, nakoniec delegáciu viedol predseda vlády Karel Kramář.

Prvoradou otázkou konferencie bolo posúdiť zodpovednosť pôvodcov vojny a potrestať ich za spáchané zločiny. Hlavné slovo na konferencii mali víťazné veľmoci, ich zástupcovia vytvorili aj jej riadiaci orgán - Najvyššiu radu alebo Radu desiatich. So zdôvodnením, že treba „spružniť“ rokovanie, vznikol ešte užší orgán - Rada štyroch alebo Veľká štvorka: Wilson, Clemenceau, George a taliansky premiér Vittorio Orlando. Rusko na mierovú konferenciu nepozvali, hoci až do boľševickej revolúcie bolo spojencom víťazných veľmocí.

ČSR očakávala od konferencie v prvom rade definitívne určenie svojich štátnych hraníc. Ich delegáti mohli predložiť svoje požiadavky a predstavy o hraniciach i rozlohe Najvyššej rade. Podľa slovenskej historičky Bohumily Ferenčuhovej stanovenie hraničných čiar medzi novými štátmi strednej a východnej Európy sťažovala najmä národnostná pestrosť na tomto území. Ostatne, územné požiadavky za ČSR predkladal Najvyššej rade nie Kramář, ale Beneš, ktorý mal silné väzby najmä na francúzskych predstaviteľov.

Európska únia: Od uhlia a ocele k politickej únii

Vznik samotnej Európskej únie sa spája so zmluvou o EÚ, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Robert Schuman predložil 9. mája 1950 vo francúzskom Paríži svoj plán zjednotenia spolupráce západoeurópskych krajín v oblasti ťažby uhlia a hutníctva, ktorý sa do histórie zapísal ako Schumanova deklarácia. Na pozadí hrozby tretej svetovej vojny vyzval Robert Schuman Francúzsko, Nemecko a ďalšie európske krajiny, aby spojili svoju uhoľnú a hutnícku produkciu a položili tak "prvý konkrétny základ európskej federácie".

Schumanova výzva nezostala bez odozvy a 18. apríla 1951 podpísali Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko (tzv. šestka) Parížsku zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. V roku 1957 podpísala "šestka" Rímske zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Euroatomu. Neskôr sa k nim pridali ďalšie krajiny.

Hlavným cieľom Maastrichtskej zmluvy bolo, aby EÚ nezostala len hospodárskym spoločenstvom, ale aby postupne smerovala k politickej únii. Zmluva o Európskej únii stanovila štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Zaviazala spoločenstvo prijať opatrenia na dokončenie vnútorného trhu.

tags: #zmluva #medzi #Nemeckom #a #Francúzskom #história