Autizmus ako postihnutie: Definícia a charakteristika

Autizmus je komplexná neurovývinová porucha, ktorá ovplyvňuje spôsob, akým človek vníma svet, komunikuje a interaguje s ostatnými. Táto pervazívna porucha zasahuje do viacerých oblastí života a vyžaduje si komplexný prístup v diagnostike, vzdelávaní a terapii. Autizmus nie je choroba, ktorú možno vyliečiť, ale celoživotné postihnutie, ktoré si vyžaduje porozumenie a podporu.

Úvod do autizmu

Autizmus, alebo porucha autistického spektra (PAS), je neurologická a vývinová porucha, ktorá ovplyvňuje interakciu s ostatnými ľuďmi, komunikáciu a správanie. PAS je zastrešujúcim termínom pre skupinu porúch s rôznymi prejavmi a dôsledkami. Autizmus sa prejavuje u detí od detstva, väčšinou do piatich rokov. Každé dieťa s autizmom je jedinečné a nemusí mať rovnaké prejavy, znaky a symptómy. Poruchy autistického spektra sa vyskytujú u každého pohlavia, u všetkých etnických skupín a rasy, v hociktorej ekonomickej a sociálnej vrstve.

Definícia a diagnostické kritériá autizmu

Autizmus je definovaný ako abnormálny a oneskorený vývin, ktorý sa prejavuje pred tretím rokom života. Je charakteristický abnormalitami vo všetkých troch oblastiach psychopatológie: vo vzájomnej sociálnej interakcii, komunikácii a v obmedzenom, stereotypne sa opakujúcom správaní.

Podľa MKCH je detský autizmus definovaný ako abnormálny oneskorený vývin, ktorý sa prejavuje u dieťaťa pred dovŕšením tretieho roku života. Je charakteristický typom abnormálneho fungovania vo všetkých troch oblastiach psychopatológie: vo vzájomnej sociálnej interakcii, komunikácii a v obmedzenom, stereotypne sa opakujúcom správaní.

V súčasnosti medzi všeobecne uznávané a rozšírené diagnostické systémy patria diagnostické kritéria medzinárodnej klasifikácie chorôb MKCH-10 vydávané Svetovou zdravotníckou organizáciou WHO, ktoré sú uprednostňované v európskom geopolitickom pásme.

Prečítajte si tiež: Vzdelávacie prístupy pre autizmus a sluchové postihnutie

Diagnostické vyšetrenie

Diagnostické vyšetrenie sa zameriava na zistenie, či deficity v komunikácii, sociálno-emočnom porozumení a prejavy správania zodpovedajú PAS. Psychologické diagnostické vyšetrenie prebieha formou hier, plnenia rôznych úloh, rozhovoru, v ktorom administrátorky zaznamenávajú prejavy, ktoré môžu súvisieť s PAS. Špeciálno-pedagogické diagnostické vyšetrenie je zamerané na deficity, ktoré môžu súvisieť s PAS a ovplyvňovať vzdelávací proces.

Charakteristické znaky a prejavy autizmu

Autizmus sa prejavuje rôznymi spôsobmi a v rôznej miere závažnosti. Medzi najčastejšie charakteristiky patria:

Sociálna interakcia

Kvalitatívne narušenie recipročnej sociálnej interakcie zahŕňa problémy v oblasti porozumenia a používania rôznych foriem neverbálneho správania, neschopnosť pochopiť emócie druhých ľudí a primerane na ne reagovať, neschopnosť adekvátneho vyjadrenia svojich emócií, neschopnosť zdieľať pozornosť, zážitky a skúsenosti, neschopnosť správať sa primerane v rozličných spoločenských situáciách. Dieťa s autizmom má problém so zaradením sa do spoločnosti a vytváraním vzájomných vzťahov.

Dieťa s autizmom má problém so zaradením sa do spoločnosti a vytváraním vzájomných vzťahov. „Tieto deti prišli na svet s neschopnosťou naviazať citový kontakt, rovnako ako iné deti prichádzajú na svet s intelektovým alebo fyzickým deficitom“ (Kanner In Thorová, 1973, s.

Komunikácia

Kvalitatívne narušenie komunikačnej schopnosti sa prejavuje vo verbálnej i neverbálnej oblasti. Vývin reči býva spravidla oneskorený a narušený, v niektorých prípadoch sa dokonca reč vôbec nevyvinie, pričom absentuje snaha kompenzovať rečový deficit gestami či mimikou. Ak je reč vyvinutá, býva charakterizovaná problémami v nadväzovaní a udržiavaní rozhovoru. U detí, ktoré sú schopné verbálne komunikovať sa môžu vyskytnúť prejavy typické pre autizmus: echolálie- bezprostredné, alebo oneskorené, neologizmy, narušená pragmatická rovina reči.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na autizmus a stredne ťažké postihnutie

V oblasti komunikácie majú autistickí jedinci podstatne obmedzenú schopnosť pochopiť, čo sa deje v ich bezprostrednom i širšom sociálnom prostredí, a tak ani nemôžu účinne ovplyvňovať udalosti, s ktorými sú konfrontovaní.

Správanie a záujmy

Poškodenie imaginatívnej činnosti a jej nahradenie úzkym repertoárom stereotypných činnosti znamená, že dieťa nie je schopné hrať sa s predmetmi alebo hračkami imaginatívne (ani s inými deťmi či dospelými). Pri hre je potláčaná funkcionálnosť na úkor detailu. Má sklony zameriavať sa na nepodstatné alebo triviálne veci, napr. na náušnice, nie na človeka, ktorý ich nosí, alebo, na koleso namiesto celého vláčika (hračky). Má obmedzený rámec imaginatívnych aktivít, väčšinou okopírovaných a zaoberá sa len nimi. Chýba mu zmysel aktivít, ktorých podstatou je zaoberanie sa so slovami (napr. spoločenský rozhovor, literatúry, najmä beletrie, či slovných hračiek). Charakteristické sú aj stereotypné pohyby (točenie sa na mieste, točenie predmetov, či kývanie hlavou, rukami a žmolivé pohyby prstami). Vyskytujú sa prejavy, ktoré majú charakter nutkavého správania alebo rituálov. Pod pojmom fascinácia, ktorý sa niekedy používa, sa rozumie mimoriadne zaujatie autistických detí niektorými špecifickými zmyslovými podnetmi, napr. pozorovanie kvapkajúcej vody, blikania neónových svetiel a pod. Často predmety ovoniavajú, ohmatávajú perami. Protikladom sú nezvyčajné, až extrémne vyjadrené strachové reakcie na niektoré podnety, napr.

Dieťa má sklony zameriavať sa na nepodstatné alebo triviálne veci, napr. chýba mu zmysel aktivít, ktorých podstatou je zaoberanie sa so slovami (napr. Pre dieťa je typická fascinácia, pod ktorou sa rozumie mimoriadne zaujatie autistických detí niektorými špecifickými zmyslovými podnetmi, napr. Protikladom sú nezvyčajné, až extrémne vyjadrené strachové reakcie na niektoré podnety, napr.

Formy autizmu a poruchy autistického spektra

Poruchy autistického spektra (PAS) sú skupinou porúch mentálneho vývoja, ktoré majú rozdielne prejavy a dôsledky. Klasifikácia druhov porúch autistického spektra je založená na niekoľkých uhloch pohľadu. Medzi najznámejšie formy patria:

Detský autizmus (Kannerov syndróm)

Detský autizmus tvorí jadro PAS, a to hlavne z historického pohľadu. Stupeň závažnosti poruchy je rôzny - od miernej formy až po ťažkú, kde je prítomné veľké množstvo závažných symptómov; problémy sa prejavujú v každej časti diagnostickej triády.

Prečítajte si tiež: Možnosti Edukácie pre Autistov

L. Wingová a D. Potter odhadujú, že iba tretina, maximálne polovica detí, ktoré majú diagnostikovaný detský autizmus na základe kritérií uvedených v MKCH-10, by spĺňala pôvodné kritériá L. Kannera, t.j.

Často sa toto označenie udeľuje deťom, ktoré jednoznačne trpia autizmom alebo atypickým autizmom, ibaže sa nejedná o typický Kannerov syndróm.

Atypický autizmus

Atypický autizmus je veľmi heterogénna diagnostická jednotka, ktorá tvorí súčasť PAS. Vzniká najčastejšie u hlboko retardovaných jednotlivcov a u jednotlivcov s ťažkou špecifickou vývinovou poruchou receptívneho jazyka. V klasifikačnom systéme DSM-IV sa navrhuje, aby diagnóza bola pripísaná deťom, u ktorých zistíme závažné a pervazívne narušenie recipročnej sociálnej interakcie, verbálnych i neverbálnych komunikačných zručností alebo prítomnosť nefunkčného opakujúceho sa správania, záujmov či aktivít. V MKN-10 sa uvádza, že ide o „typ prenikavej vývinovej poruchy“ ktorý sa odlišuje od detského autizmu buď časom vzniku, alebo tým, že nespĺňa všetky tri skupiny diagnostických kritérií.

Tento typ pervazívnej vývinovej poruchy sa od detského autizmu líši buď dobou vzniku (prítomný je oneskorený nástup príznakov po 3. roku života dieťaťa), alebo nenaplnenie všetkých troch oblastí poškodenia. Chýbajú jedna či dve z troch oblastí postihnutia požadovaných pre diagnózu autizmu, aj napriek tomu, že sú prítomné abnormality v iných oblastiach.

Aspergerov syndróm

Táto porucha je charakterizovaná rovnakým typom kvalitatívnych porúch vzájomnej sociálnej interakcie, typických pre autizmus, spolu s obmedzeným, stereotypným, opakujúcim sa repertoárom záujmov a činností. Primárne sa líšia od autizmu tým, že sa u tejto poruchy nevyskytuje celkové oneskorenie alebo retardácia reči ani kognitívneho vývinu. Väčšina jedincov má normálnu všeobecnú inteligenciu, ale obyčajne je značne nemotorná. Toto ochorenie sa vyskytuje prevažne u chlapcov (v pomere asi 8:1). nie je isté, či to platí pre všetkých. Tieto abnormality väčšinou pretrvávajú do adolescencie a dospelosti a zdá sa, že predstavujú individuálne charakteristiky, na ktoré vplyvy prostredia výrazne nepôsobia.

Rettov syndróm

Syndróm sprevádzaný ťažkým neurologickým postihnutím, ktoré má pervazívny dopad na somatické, motorické a psychické funkcie, prvý krát opísal rakúsky detský neurológ Andreas Rett, keď v roku 1966 publikoval opis 21 dievčat a žien s identickými symptómami, ktoré si všimol vo svojej klinickej praxi. V roku 1985 boli B. Rettov syndróm je autistická porucha špecifická tým, že zatiaľ bola diagnostikovaná len u dievčat. Ranný vývoj je úplne normálny, ale medzi 7. a 24. mesiacom veku dochádza k čiastočnej alebo úplnej strate získaných manuálnych a verbálnych schopností, spoločne so spomaleným rastom hlavy. Zvlášť charakteristická je strata funkčných pohybov ruky, stereotypné krútivé zvieranie ruky alebo pohyby pripomínajúce umývanie rúk. Ďalej je to hyperventilácia, neúplná alebo totálna strata reči, škrípanie zubami, zvláštny nesúvislý smiech, či nemota. Symptomatika u dievčat s RS je značne rôznorodá, fenotyp sa stále rozširuje a zahrňuje miernejšie i veľmi ťažké varianty; ženy len s miernymi neurologickými ťažkosťami, ale najnovšie aj mužov s ťažkou encefalopatiou. Pri dievčatách, ktoré svojimi klinickými prejavmi presne spĺňajú diagnostické kritéria, hovoríme o klasickom RS ( asi 2/3 dievčat); u ostatných diagnostikujeme atypický RS. Pri miernejšej, atypickej forme RS dievča chodí a sedí, rozpráva, alebo tu môže absentovať nejaký typický znak ( napr.

Je až dodnes popisovaný iba u dievčat pričom jeho príčina stále nie je známa. Raný vývin dieťaťa v skorých štádiách býva v medziach normy, ale zvrat nastáva v období medzi 7. až 24. mesiacom života. Dochádza k čiastočnej, alebo úplnej strate získaných manuálnych a verbálnych zručností, súčasne so spomalením rastu hlavy. Nastáva regres vo všetkých oblastiach. Charakteristická je strata funkčných pohybov ruky, stereotypné točiace zvieranie ruky, nedostatočné žutie, nadmerné slinenie s vyplazovaním jazyka.“. V detstve sa objavuje vybočenie chrbtice, epileptické záchvaty, takmer všetci žiaci s touto diagnózou sú mentálne retardovaní.

Hellerov syndróm (Detská dezintegračná porucha)

Špeciálny pedagóg z Viedne Theodore Heller opísal prvýkrát tento typ pervazívnej vývinovej poruchy v roku 1908, keď publikoval prípad šiestich detí, u ktorých medzi tretím a štvrtým rokom života došlo k výraznému regresu a nástupu ťažkej mentálnej retardácie, aj keď predtým ich vývoj prebiehal celkom uspokojivo. V MKCH - 10 je Hellerov syndróm uvedený ako iná detská dezintegračná porucha a súčasné diagnostické kritéria sa príliš nelíšia od pôvodného opisu poruchy. K pozorovaným prejavom sa pridáva aj nástup emočnej lability, záchvaty zlosti, ťažkosti so spánkom, agresivita, stavy úzkosti, dráždivosť, hyperaktivita, dyskoordinácia komplexných pohybov a neobratná zvláštna chôdza, abnormálne reakcie na sluchové podnety.

Porucha je veľmi vzácna, resp. je veľmi zriedkavo diagnostikovaná. Jej výskyt je 10 x menej častý v porovnaní s autizmom. Vývoj dieťaťa je do 2 rokov spravidla normálny, neskôr dochádza k problémom v oblasti vývinu ktoré sa vyskytnú v pár mesiacoch. Približne v dobe začiatku poruchy dochádza k definitívnej strate predtým získaných zručností so závažnými emočnými problémami. Súčasne rastie porucha reči a komunikácie avšak po čase sa schopnosti v neverbálnej oblasti dokážu obnoviť. Poruchy reči a sociálnej interakcie zostávajú narušené po celý život.

Hyperaktívna porucha spojená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi

Podľa klasifikačného systému MKCH-10 ide o nedostatočne definovanú poruchu s neurčitou nozologickou platnosťou. Zahŕňa skupinu detí s ťažkou mentálnou retardáciou ( IQ nižšie ako 50), ktoré majú značné problémy s hyperaktivitou a pozornosťou, ako aj prejavy stereotypného správania. Po podaní stimulujúcich liekov je tu riziko vzniku ťažkej dysforickej reakcie niekedy sprevádzanej s psychomotorickou retardáciou. Počas dospievania je tendencia na zmenu hyperaktivity na hypoaktivitu ( čo nie je zvyčajné u hyperkinetických detí s normálnym IQ). Tento syndróm je sprevádzaný rozličnými vývinovými špecifickými alebo celkovými oneskoreniami. Podľa K. Thorovej ide o kategóriu, ktorá sa v európskom priestore nepoužíva príliš často a kde diagnostické kritéria nie sú presne definované.

A. 2.Zrejmý problém zostať sedieť. 4.Veľmi rýchle zmeny aktivity, takže aktivity trvajú zvyčajne menej ako minútu (občasná dlhšia doba, ktorú dieťa trávi veľmi obľúbenou činnosťou, túto diagnózu nevylučujú). B. 1. 2. 3. 4. C. D.

Autistické rysy

Prvý typ jedincov - kvalita komunikácie, sociálna interakcia a kvality hry je narušená, ale nie do takej miery, ktorá by zodpovedala diagnóze autizmu alebo atypickému autizmu. Aj keď ide o hraničnú symptomatiku - koniec autistického spektra (skôr s nešpecifickými symptómami), neznamená to, že dieťa je menej náročné na starostlivosť. Diagnóza je častejšia u detí, ktoré majú ťažšiu formu poruchy aktivity a pozornosti; vývojovú dysfáziu; nerovnomerne rozvinuté kognitívne schopnosti; mentálnu retardáciu s malou početnosťou prejavov typických pre autizmus. Druhý typ jedincov - výrazne narušená oblasť predstavivosti; malá schopnosť rozoznávať medzi realitou a fantáziou; vyhranený záujem o určité témy, ktorým sa dieťa intenzívne venuje. Ťažkosti s predstavivosťou a stereotypné, rigidné záujmy a správanie majú vplyv na kvalitu komunikácie a sociálnej interakcie, ale ide o poruchu sekundárnu s minimom znakov typických pre autizmus.

Vzhľadom k chýbajúcej jednotnej definícii nie je jasné, či pojem „autistické rysy“ sú synonymom pre symptómy PAS, alebo označením pre prejavy osôb, ktorých správanie však frekvenciou a intenzitou nezodpovedá diagnostickým kritériám žiadnej PAS. Rodičia a učitelia sa tak stretávajú s vágnym opisom problému, čím je prístup k intervenčným programom a informáciám značne sťažený. Thorová to nazýva problémom falošnej negativity. Naopak, na druhej strane, je tu problém falošnej pozitivity, keď autistické rysy sú priradené deťom, pri ktorých nejde o autizmus. Tak napr. dieťa môže mať poruchu expresívnej zložky reči, syndróm získanej afázie (tzv. Landauov - Kleffnerov syndróm), môže trpieť poruchou emócií, či ťažšou formou poruchy aktivity a pozornosti.

1. Kvalita komunikácie, sociálnej interakcie a hry je narušená, ale nie do takej miery, ktorá by zodpovedala diagnóze autizmu alebo atypickému autizmu. Symptomatika je rôznorodá, jednotlivé symptómy môžu byť totožné so správaním dieťaťa s autizmom, ale nikdy sa nevyskytujú v danej kategórií vo väčšom počte. Ide o hraničnú symptomatiku skôr s nešpecifickými symptómami, čo ale neznamená, že starostlivosť o dieťa je nenáročná. Môže to byť často naopak. Diagnóza sa často vyskytuje u detí, ktoré majú ťažkú formu poruchy aktivity a pozornosti, vývinovú dysfáziu, nerovnomerne rozvinuté kognitívne schopnosti, mentálnu retardáciu a malý výskyt prejavov typických pre autizmus.
2. Druhou skupinou detí, ktoré zaraďujeme do tejto kategórie, sú deti s výrazne narušenou oblasťou predstavivosti. Typická je malá schopnosť rozoznávať medzi fantáziou a realitou a vyhranený záujem o určitú tému, ktorej sa venujú. Problémy s predstavivosťou a stereotypné, rigídne záujmy a správanie sa majú vplyv na kvalitu komunikácie asociálnej interakcie, ide však osekundárnu poruchu. Spôsob sociálneho správania sa a komunikácie predstavuje iba minimum znakov typických pre autizmus.

Etiológia a príčiny autizmu

Keďže sa u autistov stretávame s veľkou heterogenitou (rôznorodosťou) príznakov, predpokladá sa i veľká variabilita príčin jeho vzniku, ide o tzv. multifaktoriálne ochorenie. S vysokou pravdepodobnosťou sa na ňom zúčastňujú genetické faktory v súhre s vplyvom prostredia. Po celom svete prebieha množstvo klinických štúdií, ktoré popisujú či už anatomické zmeny mozgu autistov, zmeny na úrovni bunkových štruktúr, poruchy imunity, či zmeny hladín niektorých dôležitých signálnych molekúl v mozgu a ich receptorov, zmeny chromozómov či iné genetické odchýlky a veľké množstvo ďalších možných príčin.

Vzdelávanie a špeciálno-pedagogická asistencia

Jedinci s týmto postihnutím boli na Slovensku dlho označovaní za nevzdelávateľných. Už deviaty rok triedy pre deti s autizmom dokazujú vo vyspelom zahraničí mnoho desaťročí známy fakt o perspektíve a zmysle ich vzdelávania. Väčšina autistických detí vyžaduje špeciálno-pedagogickú asistenciu. Avšak postoj jednotlivých vzdelávacích úradov je v tomto ohľade rozličný. Niekde sa zakladajú školy pre deti postihnuté autizmom alebo môžu byť autisti zaraďovaní do špeciálnych tried v rámci iných škôl pre postihnuté deti atď. Takéto umiestnenie môže byť pre funkčnejších autistov celkom nevyhovujúce, pretože ich intelekt sa vyvíja aspoň takým tempom ako u ich rovesníkov. Niektoré autistické deti nie sú vôbec vzdelávané špecifickým spôsobom, ak sa u nich autizmus nepredpokladá. Či autista bude alebo nebude profitovať zo špeciálnych foriem vzdelávania, do veľkej miery závisí od lokálnych podmienok, najmä od miery poskytovanej pomoci konkrétnou školou, v ktorej je dieťa umiestnené. Škola musí chápať sociálne problémy autistu na jednej strane a nerovnomernosť jeho výkonov na strane druhej.

K úspešnosti vzdelávania prispieva aj prispôsobené fyzické a sociálne prostredie.

Edukačné potreby a prístupy

Keď uvažujeme o autistických deťoch v zmysle rôznych „neschopností\" ktoré vytvárajú autistický obraz, je nám jasné, že v tomto prípade majú vzdelávanie a učenie veľmi ohraničené možnosti. Celý rad poškodení, prítomných u autistických detí, fundamentálne zasahuje ich vývin (v zmysle vývinu ľudských bytostí, ktoré majú určité vzťahy k iným ľudom). Z toho jasne vyplýva celkové zameranie výchovy a vzdelávania: učenie a získavanie skúseností oveľa širších než akejkoľvek inej skupiny postihnutých detí. V školskom prostredí je vzťah: učiteľ - dieťa, hnacím motorom učenia dieťaťa.

Keď uvažujeme o edukačných potrebách autistických detí, berieme do úvahy dve úrovne: prvá zahŕňa edukačný prístup, ktorý je štruktúrovaný a organizovaný a vychádza z podrobného vývinového hodnotenia. Učenie prebieha v starostlivo upravenom prostredí, ktoré umožňuje deťom fungovať na maximálnej úrovni - vzhľadom na ich možnosti a ktoré minimalizuje potreby a možnosti oddávať sa stereotypnému a rušivému správaniu. Až keď je štruktúrovaný prístup pevne zakorenený, dostávame sa k druhej úrovni, ktorá zahŕňa sociálny vývin a vývin vzťahov k dospelým, učiteľom (vlastne každý hrá pre dieťa úlohu učiteľa). Túto úroveň môžeme označiť ako terapeutickú. Potreba štruktúrovaného a organizovaného edukačného prístupu je podmienená osobitosťami autistického postihu.

Princípy vzdelávania autistických detí

1. Pravdepodobne primárny dôsledok autistického postihu, ktorý musíme pri vzdelávaní brať do úvahy, je pomer: personál - dieťa. Pre autistu je extrémne ťažké učiť sa skupinovým spôsobom (aj keby sa jednalo o veľmi malé skupiny, bežné vo väčšine špeciálnych škôl).
2. Ďalším, veľmi dôležitým dôsledkom autizmu, je veľmi závažná porucha komunikácie a vytvárania sociálnych vzťahov už na raných stupňoch vývinu. Ich včasná identifikácia a diagnostika je veľmi dôležitá. Nevhodné prejavy správania, izolácia a vtiahnutie sa do seba, musia byt riešené len na základe dôslednej spolupráce odborníkov a rodičov.

Teraz sa zameriame na tie charakteristiky autizmu, ktoré priamo ovplyvňujú obsah vzdelávania a edukačný prístup. Rečové a percepčné poruchy vytvárajú potrebu dôsledne plánovaného a organizovaného spôsobu vyučovania, t.j. obmedzené množstvo podávaných informácií, napredovanie po vopred premyslených krokoch a minimalizovanie rizika neúspechu. Štruktúrované učenie je najúčinnejší spôsob vzdelávania autistických detí.

Štruktúrované učenie

Na nešťastie je tento termín natoľko zaužívaný, že stráca svoj pôvodný význam. a) štruktúrovanie reakcií dieťaťa, t.j. kladenie jasných požiadaviek čo sa týka správania, ako aj iných výkonov ktoré od dieťaťa očakávame, b) štruktúrovanie podnetov ktorým dieťa vystavujeme, t.j.

Z celkového obrazu autizmu vyplýva niekedy veľmi závažný negativizmus, ktorý u niektorých detí znamená aktívne odolávanie akýmkoľvek pokusom vniknúť do ich sveta. Autisti majú sklony odolávať učeniu, ktoré zahŕňa zmeny. Je takmer isté, že učenie v prípade autizmu nie je motivované dospelými (najmä na raných stupňoch vývinu). Preto najmä u malých detí sa musí pátrať po schopnostiach a záujmoch, nech sú akokoľvek bizarné a neproduktívne. Len tak sa podarí vybudovať kooperatívny vzťah s dieťaťom. (Môže to znamenať napr.

Vďaka rigidnému mysleniu a správaniu, sa autisti nedokážu učiť spontánne a prostredníctvom náhod tak, ako je to možné u normálnych, ale aj inak postihnutých detí. Napr. s hračkami zaobchádzajú autisti veľmi stereotypne a manipulácia s nimi je obvykle repetitívneho charakteru - tú istú činnosť alebo sekvenciu opakujú dookola. Z toho vyplýva, že prístup učenia musí byt aktívny a direktívny, nie pasívny! Aby sa redukoval čas keď sa deti môžu oddávať ritualizovaným a obsesívnym aktivitám, musia byť vystavené stimulácii a interakciám v najvyššej možnej miere. Často sa to nazýva „učenie intervenciou\". Problémy, ktoré majú autisti, čo sa týka chápania ostatných ľudí, im spôsobujú ohromné ťažkosti v učení sa prostredníctvom verbálnych inštrukcií alebo imitácie. U najmladších a najťažšie postihnutých autistov, je obyčajne najefektívnejší spôsob výučby fyzické navádzanie, niekedy označované ako „kinestetické učenie\".

Je všeobecne známe, že autisti majú problémy so zovšeobecňovaním, resp. prenášaním poznatkov z jednej situácie do druhej. Aj keď je v literatúre táto charakteristika autizmu niekedy až príliš zdôrazňovaná, u väčšiny autistov je to naozaj pravda. Z toho vyplýva požiadavka dôslednosti prístupu a vzájomnej výmeny medzi školou a domovom.

Prístup k rozvíjaniu komunikácie

Z povahy rečového poškodenia vyplýva nutnosť klásť dôraz na rozvíjanie komunikácie vo všetkých jej modalitách. V škole pre autistické deti by malo byť jasné, že je potrebné využívať každý moment na to, aby sa dieťa vtiahlo do komunikácie s učiteľom. Na začiatku zaškolenia má väčšina detí veľmi obmedzené schopnosti komunikovať, zúžené na nasmerovanie ruky dospelého k želanému predmetu, či krik, keď vidí želaný predmet a dúfa, že krikom dosiahne, že ho dostane. Na tomto stupni dieťa nevydáva žiaden špecifický zvuk, ani nerobí nič iné, čo by bližšie špecifikovalo význam toho, čo chce dosiahnuť. Je potom na dospelom, aby „rozlúštil\" jeho správanie. (Predstavte si napr. situáciu, keď autistické dieťa stojí pod policou, na ktorej leží koliesko po ktorom túži. Napriek tomu že sa snaží, nemôže ho dosiahnuť, ale stále sa za ním naťahuje a plače. Neplače preto, že by bolo nahnevané alebo frustrované a ani sa nesnaží upútať pozornosť ako niekoho, kto by mu mohol pomôcť. Toto je príležitosť priradiť význam aktu dosahovania predmetu tak, akoby dieťa od začiatku mienilo komunikovať. Tým, že sa povie: „Áno, ty chceš koliesko\" a rukou dieťaťa sa ukáže na koliesko, docieli sa, že v budúcnosti bude na predmety ukazovať samé. Neskôr sa naučí ukazovať na predmet a súčasne sa pozrieť, t.j.

Terapie a intervencie

Existuje široké spektrum terapií, ktoré pomáhajú autizmom v dennom režime. Neexistuje univerzálny zoznam terapií, ktoré by mali rodičia s PAS absolvovať.

Muzikoterapia

V školách pre autistov by sa malo vážne zaoberať facilitáciou úzkych interpersonálnych vzťahov s autistickým dieťaťom, kde má muzikoterapia veľmi zvláštne postavenie. Hudba vo všeobecnosti a muzikoterapia obzvlášť, sa pokladá za prostriedok umožňujúci postihnutým deťom komunikovať. Pre autistické deti je to mimoriadne vhodný spôsob sprostredkúvania tejto skúsenosti, pretože je to priama a nesymbolická forma komunikácie. Existujú celkom jasné paralely medzi týmito spôsobmi improvizačnej výmeny: muzikoterapeut reaguje na hudobnú iniciatívu dieťaťa tým, že opakuje jeho sekvencie, zvýrazňuje ich tempo alebo hlasitosť a potom ich „presmerúvava\" podobným spôsobom, ako matka reaguje na malé dieťa. Jedným z najdôležitejších prínosov ktorý môže mať takto vnímaná hudba pre autistu, je skúsenosť primerane načasovaného dialógu, čo je v podstate základ „inter-komunikácie\". Pre niektoré deti predstavuje hudba takú kvalitu interakcie, ktorá je príťažlivejšia ako iné formy komunikácie.(V minulosti boli za muzikoterapeutov považovaní výlučne školení odborníci, v zmysle psychoanalytickom. Hraním jednoduchých hudobných hier, sa autistické dieťa naučí zamerať pozornosť a súčasne sa mu sprostredkuje skúsenosť rozhovoru. Nepoužívajú sa slová, používa sa jazyk, ktorému dieťa rozumie - hudbu. Hudobný rozhovor pomôže dieťaťu pochopiť o čo ide v skutočnom slovnom , („vyslovovanom\"), rozhovore. Predtým dieťa nechápalo, prečo jeden človek prestane rozprávať, keď ten druhý začne, predtým nechápalo, že počúvajú jeden druhého. Tým, že sa dieťa naučí reagovať na „hudobnú vetu\", učí sa jednoduchému rozhovoru.

#

tags: #autizmus #ako #postihnutie #definícia #a #charakteristika