
Rímske právo, ako základ európskeho právneho myslenia, poskytuje cenné poznatky o inštitúte držby (possessio) a jeho nadobúdaní. Držba predstavovala faktickú moc nad vecou, ktorá sa odlišovala od vlastníctva, teda právneho nároku na vec. Nadobudnutie držby malo v rímskom práve svoje špecifické pravidlá a dôsledky, ktoré ovplyvňovali vlastnícke vzťahy a právnu ochranu.
Pre pochopenie nadobudnutia držby je dôležité poznať, ako rímske právo definovalo a klasifikovalo veci (res). Vecami v právnom zmysle slova boli len jednotlivé, samostatné a ovládateľné hmotné veci, spôsobilé byť predmetom súkromného práva a otroci. Niektoré veci boli vylúčené zo súkromného vlastníctva. Každá hmotná vec má svoje prirodzené vlastnosti a hospodársku hodnotu.
Rímske právo rozlišovalo veci podľa rôznych kritérií, ktoré mali význam pre ich právny režim:
Súčasťou veci je prírastok (accessio), ktorý je spojený s hlavnou vecou a nemá charakter samostatného predmetu práva - napr. budova je súčasťou pozemku. Príslušenstvo (pertinentia) - hmotne a právne samostatná vedľajšia vec, určená na to, aby hosp. slúžila hlavnej veci - napr. Plod (fructus) - z času na čas opakujúci sa organický, anorganický alebo peňažný výťažok plodonosnej veci, ktorý jej ponecháva pôvodnú hosp. funkciu - napr. plodiny plodonosných rastlín, kvety, listy, mláďatá zvierat (ich mlieko, vajcia, vlna).
Vlastnícke právo bolo v rímskom práve kvantitatívne a kvalitatívne najsilnejšie subjektívne právo. Išlo o právo k veci, proti ktorému na jednej strane stála držba (possessio) ako faktická moc nad vecou a na druhej strane tzv. iura in re aliena (vecné práva k cudzej veci).
Prečítajte si tiež: NSN Pozemky: Ako ich Získať?
Subjektami vlastníckeho práva mohli byť fyzické aj právnické osoby (napr. štát). Predmetom vlastníckeho práva bol priamy vzťah vlastníka k predmetu jeho práva. Vlastnícke právo mohlo existovať aj bez držby a naopak, držba mohla existovať aj bez vlastníckeho práva. Vlastnícke právo je daný jednotlivými vlast. 1, 2, 3 → mohli existovať samostatne (ak ich vlastník všetky previedol na iného - bez toho, aby svoju vec scudil => holé vlastníctvo - nuda proprietas - vlast.
Rímske právo poznalo rôzne druhy vlastníctva:
Rímske právo rozlišovalo medzi originárnymi a derivatívnymi spôsobmi nadobudnutia vlastníckeho práva.
Pri originárnych spôsoboch nadobudnutia vlastníckeho práva vzniká vlastnícke právo bez ohľadu na predchádzajúceho vlastníka. Medzi originárne spôsoby patrili:
Pri derivatívnych spôsoboch nadobudnutia vlastníckeho práva sa vlastnícke právo odvodzuje od predchádzajúceho vlastníka. Platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). Medzi derivatívne spôsoby patrili:
Prečítajte si tiež: Ako nadobudnúť vlastníctvo vydržaním?
Držba (possessio) predstavovala faktické ovládanie veci s úmyslom mať ju pre seba (animus possidendi). Držba sa odlišovala od vlastníctva, ktoré predstavovalo právny nárok na vec. Držiteľ nemusel byť zároveň vlastníkom veci.
Predmetom držby mohli byť hmotné veci. Obsahom držby bolo faktické ovládanie veci a prejavovanie vôle nakladať s ňou ako s vlastnou.
Rímske právo rozlišovalo rôzne druhy držby:
Na nadobudnutie držby sa vyžadovali dva základné elementy:
Držba sa nadobúdala prevzatím veci (apprehensio), odovzdaním veci (traditio) alebo nástupom do držby (successio).
Prečítajte si tiež: Právna úprava exemplára a vzoru
Držba sa strácala stratou faktického ovládania veci (corpus) alebo stratou vôle držať vec pre seba (animus). Držba sa mohla stratiť aj smrťou držiteľa alebo odcudzením veci.
Znovunadobudnutie držby bolo možné, ak držiteľ opätovne získal faktické ovládanie veci a prejavil vôľu držať ju pre seba.
Držba bola chránená prétorskými interdikty, ktoré slúžili na ochranu pokojného stavu držby a zabránenie svojvoľnému zásahu do držby. Interdikty sa delili na interdicta retinendae possessionis (na zachovanie držby) a interdicta recuperandae possessionis (na navrátenie držby).
Vydržanie (usucapio) bol spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva uplynutím určitej doby nerušenej držby. Na vydržanie sa vyžadovalo:
Vydržaním sa odstraňoval formálny nedostatok pri nadobudnutí veci alebo sa nahrádzalo chýbajúce vlastnícke právo predchádzajúceho vlastníka.
V rímskom práve platila zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). To znamenalo, že ak prevodca nebol vlastníkom veci, nemohol previesť vlastnícke právo na nadobúdateľa.
Existovali však výnimky z tejto zásady, kedy nadobúdateľ mohol nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a to najmä v prípadoch, keď nadobúdateľ bol v dobrej viere a vec nadobudol za odplatne. V takýchto prípadoch mohol nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.
Rímske právo malo významný vplyv na vývoj európskeho práva, vrátane slovenského práva. Inštitúty držby, vlastníctva a vydržania, ktoré boli vypracované v rímskom práve, sa stali základom pre moderné právne úpravy vecných práv.
Súčasné slovenské právo, podobne ako rímske právo, rozlišuje medzi držbou a vlastníctvom. Držba je upravená v Občianskom zákonníku a predstavuje faktické ovládanie veci. Vlastníctvo je najsilnejšie vecné právo a zaručuje vlastníkovi možnosť s vecou disponovať a užívať ju.
Slovenský Občiansky zákonník tiež upravuje inštitút vydržania, ktorý umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva uplynutím určitej doby nerušenej držby. Podmienky vydržania sú podobné ako v rímskom práve, vyžaduje sa držba založená na právnom dôvode, dobrá viera držiteľa a uplynutie stanovenej doby.
tags: #nadobudnutie #držby #v #rímskom #práve