
Dovolacie konanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý umožňuje účastníkom konania napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu. V prípade neúspechu v dovolacom konaní vzniká otázka, kto a v akej miere znáša trovy tohto konania. Tento článok sa zameriava na analýzu právnej úpravy a judikatúry týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania v slovenskom práve.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2016 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Nárok na náhradu trov konania má strana sporu voči protistrane (§ 255 a nasl. CSP).
K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
Uložením povinnosti nahradiť trovy mimoriadneho dovolacieho konania mimoriadnemu dovolateľovi nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Prečítajte si tiež: Postup pri vrátení návrhu na kúpeľnú starostlivosť
Generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je účastníkom mimoriadneho dovolacieho konania, avšak má postavenie účastníkovi konania obdobné (§ 35 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z toho vyplýva aj zásadne rovnaký obsah procesného vzťahu.
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 4. augusta 2009, č.k. 15 C 199/2008-149 konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zastavil; žalobcovi 1/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania 849,78 € na účet ich právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; žalobcovi 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania 849,78 € na účet ich právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; žalobcovi 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania 849,78 € na účet ich právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vychádzajúc z toho, že žalobcovia 1/ až 3/ vzali v priebehu konania žalobu v celom rozsahu späť so súhlasom žalovaných, konanie v zmysle § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. zastavil. Žalobcovia 1/ až 3/ z procesného hľadiska zavinili zastavenie konania v dôsledku späťvzatia žaloby, preto podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. každému z nich (ako procesne samostatnému spoločníkovi v konaní § 91 ods. 1 O.s.p.) uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ (ako procesne nerozlučným spoločníkom § 91 ods. Na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ (proti trovám konania) Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. decembra 2009 sp.zn. 5 Co 316/2009 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania; žalobcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia vzali žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v celom rozsahu späť 12. mája 2009 po začatí pojednávania so súhlasom žalovaných na základe listu z 27. marca 2009 v ktorom katastrálny úrad podáva vysvetlenie vzniku „duplicitného" zápisu vlastníckeho páva k nehnuteľnostiam žalobcov i žalovaných. V dôsledku toho odvolací súd zaujal právny záver, že žalobcovia procesne nezavinili zastavenie konania v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., pretože neboli splnené ani podmienky pre uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným v zmysle § 146 ods. 2 vety druhej O.s.p., odvolací súd preto aplikoval na danú vec ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené; v dôsledku uvedeného podľa § 220 O.s.p. zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane zaoberal problematikou náhrady trov konania a zdôraznil, že pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné rešpektovať príslušnú právnu úpravu a výrok rozhodnutia o náhrade trov konania nesmie byť arbitrárny.
Prečítajte si tiež: Návrh zmien dôchodkového veku 1958
Ústavný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že tak povinný, ako aj oprávnený stratili spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, a nemožno im preto uložiť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie štátu, keďže Exekučný poriadok v žiadnom svojom ustanovení neustanovuje možnosť, resp. zákonné podmienky, z ktorých by bolo možné vyvodiť prechod povinnosti nahradiť trovy exekúcie na štát.
Súd môže určiť lehotu na vyjadrenie sa k náhrade trov konania. Táto lehota je tzv. sudcovskou, ktorú určil súd, nakoľko sám zákon takúto lehotu na vyjadrenie neurčuje. Súd môže túto lehotu predĺžiť alebo zrušiť, potom prípadne určiť ďalšiu, aj kratšiu lehotu.
Účastník konania, ktorý žiada náhradu trov konania, je povinný ich vyčísliť. Bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať.
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument prednesený v súdnom konaní. Ak v konaní o trovách konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
Pri zastavení konania je kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
Prečítajte si tiež: Kritériá prijatia do denného stacionára
Ak žalobca vezme žalobu späť, je potrebné skúmať, či späťvzatie žaloby zavinil. Ak áno, je povinný nahradiť trovy konania žalovanému. Ak späťvzatie žaloby nezavinil, súd môže rozhodnúť, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku už neobsahuje ustanovenie obdobné § 141 ods. 4 OSP, podľa ktorého trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát, čo musia sporové strany v súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť. V posudzovanej veci je pritom podstatná tá okolnosť, že zaplatený preddavok predstavuje trovy konania sporovej strany, ktorá preddavok na účet súdu zložila. Za podmienok vymedzených v § 255 a § 256 CSP prizná súd sumu zodpovedajúcu jeho spotrebovanej časti strane ako náhradu trov konania (voči protistrane) a ak by nárok.