Analýza odporu voči návrhu zákona o upomínacom konaní: Hľadanie efektívnejšieho spôsobu vymáhania pohľadávok

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ohlásilo nový zákon o upomínacom konaní, ktorého cieľom je výrazne skrátiť lehotu, v ktorej dostane podnikateľ svoje peniaze. Tento článok sa zaoberá analýzou návrhu tohto zákona a reakciami naň, pričom sa zameriava na efektivitu rozhodovania platobným rozkazom a na to, či navrhované riešenia môžu priniesť viac efektivity do činnosti súdov v rozhodovaní o peňažných nárokoch.

Úvod

V trhovej ekonomike je prirodzené, že sa vymáhajú najmä peňažné nároky, a preto je na súdy podávané množstvo návrhov, ktorých cieľom je ich uspokojenie. Problémom však je, že konania o týchto návrhoch nie sú dostatočne rýchle. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa preto rozhodlo túto situáciu riešiť návrhom nového zákona o upomínacom konaní.

Nárast množstva návrhov alebo zmena spôsobu vybavovania žalôb na plnenie

Množstvo podávaných návrhov súvisí s množstvom rôznych peňažných vzťahov, do ktorých vstupujú ekonomické subjekty v závislosti od vývoja hospodárstva. Hospodárstvo Slovenskej republiky je v súčasnosti pomerne stabilné. Možno zovšeobecniť, že súdy dobieha rast a následný pád ekonomiky po roku 2008. Vývoj mal za následok nárast peňažných vzťahov v období spred roka 2008 a následne nárast neplnenia povinností z týchto vzťahov po roku 2008. Tento ekonomický proces sa prirodzene prejavil aj v množstve návrhov. Rozhodujúcou skupinou, ktorá spôsobila zvýšenie množstva vecí napádajúcich na slovenské súdy do základného konania po roku 2011, boli návrhy týkajúce sa spotrebiteľských zaplatení, teda zaplatení dlhov, ktoré vznikli v súvislosti s uspokojovaním rôznych spotrebných potrieb slovenských domácností.

Práve spotrebiteľské zaplatenia boli rozhodujúcim prvkom, ktorý spôsobil nárast množstva návrhov na zaplatenie. V súčasnosti možno zovšeobecniť, že z návrhov na zaplatenie sa väčšina, odhadom 80 % až 90 %, týka rôznych spotrebiteľských dlhov. Len relatívne malý zvyšok vychádza z iných civilných, a najmä osobitého zreteľa hodných obchodnoprávnych vzťahov. Výrazne sa zmenila i štruktúra uplatnených spotrebiteľských pohľadávok. V súčasnosti dominujú návrhy rôznych špecializovaných postupníkov, ktorí skupujú pohľadávky od bánk a iných poskytovateľov spotrebných služieb. S ohľadom na podstatu podnikania týchto subjektov podanie návrhu na súd pre nich neznamená len nástroj na rýchle dosiahnutie exekučného titulu, ale je i ďalším spôsobom faktického vymáhania dlhu.

Podaniu návrhu na súd predchádza rozsiahle, často úspešné či už telefonické alebo písomné upomínanie v podobe zasielania prehnaných, exekúciou hroziacich (posledných) predžalobných výziev, spojených s návrhmi na uzavieranie dohôd o uznaní dlhov a splátkových kalendárov. Výnimkou nie je ani uplatňovanie si dlhov prostredníctvom dohôd o zrážkach zo mzdy voči zamestnávateľom dlžníkov. Osobitnú kapitolu zaťažujúcu predovšetkým exekučné oddelenia slovenských súdov v tomto systéme zohrávajú rozhodcovské súdy.

Prečítajte si tiež: Vyživovacia povinnosť a invalidita

Z ekonomického pohľadu treba postupom veriteľov rozumieť. To platí najmä v prostredí slovenského právneho povedomia. Množstvo slovenských spotrebiteľov považuje svoj podpis na akejkoľvek listine (zmenke, uznaní premlčaného dlhu), ktorý bol urobený kdesi medzi dverami bytového domu, za nič nespôsobujúcu formalitu. Snáď i slovenské súdy si dlho nevšímali, že čo je uplatnené návrhom na zaplatenie, dlhom nie je a nie všetkému možno, a to najmä, ak ide o spotrebiteľský dlh platobným rozkazom vyhovieť tak, že sa do platobného rozkazu prepíše petit návrhu žalobcu. Nielen nevšímavosť súdov, ale aj vynaliezavosť niektorých verejným právom nepostihovaných veriteľov viedla po roku 2006 k nekončiacemu boomu slovenského civilného spotrebiteľského zákonodarstva.

Je to dôsledok toho, že verejnoprávne problémy sa na Slovensku s obľubou riešia prostriedkami súkromného práva, o ktorých v konečnom dôsledku rozhodujú všetko znesúce súdy. Predpisy, často rozporuplné a nepresné, rôznych výkladov hodné, no predovšetkým nestabilné, priniesli celkom nové prístupy do rozhodovania väčšiny návrhov na zaplatenie. Mnohé z týchto názorov sú predmetom prebiehajúcej a prirodzene neustálenej diskusie, či už v rozhodnutiach súdov alebo i v dogmatike nášho hmotného práva.

Boomu zákonodarstva, nasledoval rozkvet ochrany spotrebiteľa v rozhodovaní súdov, ktorý bol posilnený novelami Občianskeho súdneho poriadku. Osobitne treba spomenúť fakticky v mnohom pozitívne a kontradiktórnosť prinášajúce vstupovanie vedľajšieho účastníka na ochranu spotrebiteľa podľa určite nie práve systémového § 93 ods. 3 OSP. Na strane druhej sa objavili aj názory výkladu § 153 ods. 3, § 153b ods. 5 a § 172 ods. 9 OSP, ktoré dospievali k záverom, že úlohou súdu je kontrolovať aj také zmluvné dojednania, ktoré nemajú nič spoločné s uplatnenými nárokmi. Súdy vo svojich rozhodnutiach často prestali byť orgánom rozhodujúcim o uplatnenom nároku, ale skôr akýmsi vyšetrovacím orgánom - kontrolórom všeobecných zmluvných podmienok a zúčtovacích programov úverových vzťahov. Podľa § 153 ods. 3 OSP možno súd rovno mať za Aula Ageria actionis popularis.

Súdy určite v stovkách súdnych rozhodnutí konštatovali úžeru, neprijateľné zmluvné podmienky, zavádzanie spotrebiteľa a podobne, no nemožno si spomenúť, ktorý z týchto prípadov viedol k ráznemu verejnoprávnemu riešeniu. Skôr nasledovala formálna zmena všeobecných podmienok veriteľa, upustenie od podávania návrhov na súdy a voľba rozhodcovských súdov a iné metódy získavania a vymáhania toho, čo už bolo označené za neprijateľné. Preto ani nemožno byť prekvapený, že prospotrebiteľský prístup slovenského zákonodarcu v oblasti súkromného procesného práva už nemá žiadne limity. Treba len dúfať, že jeho poslednou erupciou niekam k hrane ústavnosti a dávno za hranou preťaženia exekučných oddelení slovenských súdov bol čl. V zákona č. 438/2015 Z.z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, ktorý má byť bodkou sa zmenkami v spotrebiteľských vzťahoch.

Takzvaný návrh na vydanie platobného rozkazu, takzvané skrátenie konanie

V mnohom mylný, no v mnohom pozitívny vývoj spotrebiteľského práva viedol k tomu, že rozhodnutie o platobnom rozkazu prestalo byť automatizovanou činnosťou spočívajúcou v prepise petitov návrhov do výrokov platobných rozkazov, ale osobitným, mylne vyšším súdnym úradníkom zvereným rozhodovaním vo veci samej. To, že v prípade vydania platobného rozkazu nejde o vytvorenie akejsi upomienky podľa želania navrhovateľa jasne aj bez zbytočných prídavkov k ochrane spotrebiteľa ( § 172 ods. 9 OSP) vyplýva i z porovnania § 172 ods. 1 OSP s § 265 ods. 1 CSP.

Prečítajte si tiež: Navrhovateľ, odporca a strana sporu

Strohé spojenie OSP: „v návrhu sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom“ bolo nahradené jasnejšími, no zrejme hmotnoprávnymi a nie iba procesnými limitmi v texte CSP: „ak je možné vo veci samej rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov.“ Preto je vydanie platobného rozkazu rozhodnutím vo veci samej, teda rozhodnutím pri ktorom súd posudzuje to, či má v žalobe všetky potrebné tvrdenia, či sú tieto tvrdenia preukázané a či z týchto tvrdení po ich právnom posúdení možno dospieť k záveru, že žaloba je dôvodná.

Fakticky vývoj viedol k tomu, že oproti obdobiu spred 10 rokov sa výrazne znížil počet vecí, v ktorých bol bez ďalšieho vydaný platobný rozkaz a v ktorých sa i tento spôsob rozhodnutia stal konečným, a čo je podstatné vykonateľným súdnym rozhodnutím. Na stratenú efektivitu pri vydávaní platobných rozkazov reagovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vyhláškou č. 334/2014 Z.z., ktorou boli od 1.1.2015 zrušené osobitné registre Ro a Rob a predovšetkým boli zrušené ustanovenia, ktoré vytvárali mimozákonné pojmy „skrátené konanie“ a „návrh na vydanie platobného rozkazu.“

Skrátené konanie bolo akýmsi pomenovaním konania, v ktorom bolo možné vydať platobný rozkaz. Tento pojem je nesprávny, keďže právna úprava platobného rozkazu nevytvárala žiadne osobitné konanie, ale osobitný spôsob rozhodnutia o návrhu - žalobe, v ktorej sa uplatňovalo právo na zaplatenie peňažnej sumy. Rovnako celkom bez významu bolo používanie spojenia návrh na vydania platobného rozkazu, keďže tento pojem stratil svoj akýkoľvek praktický význam pre súdne rozhodovanie ešte prijatím zákona č. 133/1982, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a ktorým bolo dovtedajšie znenie § 172 ods. 1 CSP: „predseda senátu môže vydať bez vypočutia odporcu platobný rozkaz, ak o to požiada navrhovateľ“ nahradené novým znením: „predseda senátu môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz.“

Už od roku 1983 sa platobné rozkazy môžu vydávať bez osobitného návrhu na jeho vydanie tak, ako sa aj pri použití tejto zbytočnej arengy, či už v úvode alebo na záver textu žaloby vydať nemusia, keďže jediným faktorom toho, či takto bude rozhodnuté je posúdenie dôvodnosti žalobou, a treba zopakovať, že nie návrhom na vydanie platobného rozkazu, uplatneného nároku. Po roku 1983 živou spomienkou na pojem návrh (správnejšie žiadosť) na vydanie platobného rozkazu, zostali vyššie opísané, až v roku 2014 zrušené, ustanovenia spravovacieho a kancelárskeho poriadku a zákon o súdnych poplatkoch, ktorý od svojho prijatia až do 30.6.2016 k poznámkam k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov používal pojem návrh na vydanie platobného rozkazu, a to v rôznych významoch pre rozhodovania o poplatkovej povinnosti.

Nezmyselnosť pojmu návrh na vydanie platobného rozkazu, asi najlepšie dokumentuje súčasné znenie poznámky 5 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa poplatok za žalobcu platí aj vtedy, ak má súd o žalobe rozhodnúť vydaním platobného rozkazu. Akoby bolo hriechom povedať, že akékoľvek podanie označené ako návrh na vydanie platobného rozkazu je niečím iným ako žalobou o splnenie povinnosti a platobný rozkaz je len osobitným spôsobom ako o takejto žalobe i bez návrhu rozhodnúť inak ako rozsudkom.

Prečítajte si tiež: Spotrebiteľské zmluvy a Orange Slovensko

Príčiny pomalého konania

Predkladateľ návrhu zákona o upomínacom konaní konštatuje potrebu urýchlenia konania o návrhoch na vydanie platobného rozkazu; teda vychádza z toho, že konanie, ktoré predchádza vydaniu platobného rozkazu nie je dostatočne rýchle. Príčiny tohto javu môžu byť objektívne, teda vyvolané povahou právnej úpravy a charakterom úkonov strán. V súčasnosti pri uplatnení peňažných nárokov je skôr výnimkou, že poplatková povinnosť žalobcu je splnená už pri podaní žaloby. Častejšie sú prípady, keď žalobcovia, a to na svoju ujmu spočívajúcu v predĺžení konania, platia súdny poplatok až potom, ako súd rozhodne o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku na výzvu podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.

Častým, a to najmä pri žalobcoch, ktorí v tomto postavení vystupujú pravidelne, je taký ich postup, ktorý spočíva v tom, že nimi podanú žalobu treba považovať za neúplnú alebo nezrozumiteľnú a odstraňovať jej neúplnosť postupom podľa § 129 CSP. Tento jav je prirodzeným následkom toho, že žalobcami sú často postupníci, teda subjekty, z ktorých podnikateľskej činnosti pohľadávka nevznikla a subjekty, ktoré neúplnosťou svojej žaloby eliminujú administratívnu náročnosť pri jej spisovaní alebo zámerne zamlčujú také skutkové tvrdenia, ktoré by mohli viesť k tomu, že by súd ich žalobu, najmä tú, ktorá je podaná proti spotrebiteľovi, považoval či už sčasti alebo v celom rozsahu za nedôvodnú.

Tieto javy však nemožno považovať za také prieťahy, ktoré by boli vyvolané činnosťou súdu, ak sa na ne dostatočne rýchlo reaguje rozhodnutiami, či už podľa § 10 zákona o súdnych poplatkoch alebo podľa § 129 CSP. Iné prieťahy, ktoré v tomto procese vznikajú, možno označiť za prieťahy subjektívne; spôsobené, či už nesprávnym riadením súdnictva (málo zamestnancov konkrétneho súdu), riadením súdu (nesprávne zostavený rozvrh práce) alebo nakoniec riadením a činnosťou konkrétneho súdneho oddelenia. To platí o to viac, že písomné vyhotovenie listín v súvislosti s rozhodnutím o vydaní alebo nevydaní platobného rozkazu je úkonom administratívne jednoduchým. Ide o rozhodnutie súdu, ktoré okrem jasného právneho názoru a prepisu petitu žaloby do formulára platobného rozkazu alebo formulára, s ktorým sa žaloba doručí protistrane, nevyžaduje žiadnu ďalšiu osobitnú činnosť, najmä nevyžaduje uskutočnenie pojednávania a prepis právneho posúdenia súdu do odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Domnelé a skutočné dôvody neefektívnosti

Treba poopraviť v dôvodovej správe návrhu zákona o upomínacom konaní uvedené konštatovanie, podľa ktorého je potrebné urýchlenie konania o veľkom množstve podávaných návrhov na vydanie platobných rozkazov zameraných na uspokojovanie peňažných pohľadávok žalobcov. A to jednak nahradením spojenia množstvo návrhov na vydanie platobného rozkazu, skôr spojením množstvo žalôb na splnenie povinností spotrebiteľov. Na strane druhej potrebu urýchlenia konania treba nahradiť potrebou lepšieho riadenia súdnictva, súdov a jednotlivých súdnych oddelení.

Vplyv nedoručenia repliky na spravodlivý proces

Ďalšou dôležitou otázkou je, či nedoručenie repliky považuje za poručenie práva na spravodlivý proces. V procesnom civilnom práve možno vyselektovať tri druhy procesných podaní:

• také, ktorých obligatórne doručovanie druhej strane je upravené explicitne v procesnom kódexe bez ohľadu na ich obsah (relevantnosť) napr. návrh na začatie konania a jeho prílohy, návrh na zmenu/zámenu účastníka konania, návrh na zmenu žaloby, vyjadrenie odporcu k žalobe, doručenie odporu navrhovateľovi, odvolanie,
• také, ktorých povinné doručovanie síce nie je výslovne upravené, ale ich doručovanie vyplýva z ústavnoprávnych princípov a zásad civilného konania (princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti) napr. doručovanie (relevantných) replík na jednotlivé (významné) podania účastníkov ako napr. vyjadrenie k odvolaniu, vyjadrenia účastníkov podľa § 213 ods. 2 OSP a pod. - ide o tzv. významné podania pre rozhodnutie
• také, ktoré pre ich procesnú bezvýznamnosť čo do vplyvu pre konečné rozhodnutie nie je potrebné doručovať napr. žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, žiadosť o odročenie pojednávania, duplicitné podanie (neobsahujúcu žiadne nové podstatné skutočnosti) a pod. - ide spravidla o podania, ktoré sa nemusia preposielať účastníkom z dôvodu, že nesúvisia s meritom veci, resp.

Pri podaniach v rámci prvej skupiny je nepochybné, že tieto musí súd doručiť procesne prípustným spôsobom účastníkom konania, pričom nevzniká problém identifikácie týchto podaní, nakoľko procesná úprava ich expressis verbis pomenúva. Aplikačné problémy v súdnej praxi však môže spôsobovať zaradenie iných výslovne neupravených podaní do druhej alebo tretej skupiny podaní - s tým je potom spojená otázka, či nedoručením určitého podania došlo alebo nedošlo k porušeniu procesných práv účastníka konania, ktoré možno kvalifikovať ako vadu podľa § 237 písm. f) OSP, resp. porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods.

Nakoľko požiadavka na doručovanie procesných podaní nad rámec zákonnej úpravy vyplýva z judikatúry domácich súdov a ESĽP týkajúcej sa výkladu článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods.

Princíp rovnosti zbraní a právo na kontradiktórne konanie

Princíp rovnosti zbraní sa v súčasnej dobe považuje za štandardnú a implicitnú súčasť práva na spravodlivý proces - tento princíp predstavuje judikatúrnu požiadavku, aby každá strana mala dostatočnú možnosť predstaviť a obhajovať svoj prípad za takých podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody vo vzťahu k protistrane. Princíp rovnosti zbraní má svoj základ, t.j. vyplýva zo všeobecného princípu rovnosti osôb pred súdom a je teda konkrétnym odrazom rovnosti osôb v práve na spravodlivý proces. Táto zásada (princíp) má svoju normatívnu oporu v ustanovení § 18 OSP, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv“. Obdobne je upravený princíp rovnosti pred súdom aj v článku 47 ods.

Tieto princípy sú všeobecnou zárukou spravodlivého prerokovania veci pred súdom a vychádzajú z ústrednej požiadavky zabezpečenia rovnosti účastníkov konania pred súdom. Právo na kontradiktórne konanie v zásade znamená (rovnakú) možnosť strán (účastníkov konania) dozvedieť sa o všetkých dôkazoch a skutočnostiach zaznamenaných v spise, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a vyjadriť sa k nim. Koncept spravodlivého procesu zahrňuje totiž právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz a argument nevyhnutný k tomu, aby obhájili svoje nároky (pravdu), ale taktiež musia byť zoznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť.

ESĽP v tejto súvislosti skonštatoval, že možnosť nahliadnuť do spisu dostatočným spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Inak povedané právo na nahliadnutie do spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní nekompenzuje nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi konania. Vychádza sa z toho, že nahliadanie do spisu je právom a nie povinnosťou účastníkov, pričom účastník nemôže byť neprimeraným spôsobom (až šikanózne) zaťažovaný, resp. nemožno od neho spravodlivo požadovať sústavné sledovanie dopĺňania súdneho spisu, nakoľko tento nemá vedomosť, kedy bude určitá písomnosť doručená do súdneho spisu. Za kontradiktórny proces možno považovať len taký proces, v ktorom je rešpektovaná zásada rovnosti zbraní, t.j. ktorý stranám garantuje rovnaký prístup k akým­koľ­vek dô­ka­zom a ar­gu­men­tom, kto­ré bo­li pred­lo­že­né sú­du a kto­ré by moh­li mať vplyv na pre­jed­na­nie ve­ci a súd­ne roz­hod­nu­tie. Tento rovnaký prístup má stranám konania zabezpečiť možnosť spochybňovať a vyvracať argumenty protistrany (konfrontačná zásada) za účelom súperenia strán s cieľom ovplyvniť výsledok konania.

Ur­či­té po­ňa­tie tak­to chá­pa­nej zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti obsahuje aj Ústa­va SR, kto­rá v člán­ku 48 ods. 2 zdô­raz­ňu­je, že kaž­dý má prá­vo (ok­rem iné­ho) aj na to, aby je­ho vec bo­la pre­jed­na­ná v je­ho prí­tom­nos­ti a aby sa mo­hol vy­jad­riť ku všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44 z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne.

Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. Podľa názoru ESĽP len strany v konaní môžu primerane posúdiť, či vyjadrenia a dokumenty predložené protistranou v konaní si vyžadujú ich komentár alebo nie - zásada spravodlivosti konania vyžaduje, aby účastník konania mal možnosť posúdiť relevanciu a dôležitosť týchto podaní a v prípade potreby sa k nim vyjadriť.

Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, tieto súdne orgány zastávajú tzv. čisto formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania, z ktorého vyplýva absolútna povinnosť súdu doručovať všetky vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania bez ohľadu na ich obsah, t.j. bez preskúmania ich relevantnosti a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu. Jednoducho povedané podľa tejto názorovej platformy je nerozhodné, že súd v konečnom dôsledku z týchto vyjadrení vo svojom rozhodnutí nevychádzal, napriek tomu musí účastníkom doručovať všetky vyjadrenia protistrany aj keď neobsahujú relevantné námietky. Náprotivkom formálneho poňatia požiadavky kontradiktórnosti je tzv.

Obmedzenia princípu kontradiktórnosti

Judikatúra Ústavného súdu SR v zásade (s určitými výnimkami) zúžila použitie princípu kontradiktórnosti len na konanie vo veci samej, t.j. vylúčila aplikáciu tohto princípu na tzv. vedľajšie, príp. procesné otázky, ktoré nemajú ako také vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 213/06 z 28. Júna 2006 „Právo vyjadrovať sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka konania (princíp kontradiktórnosti súdneho konania) je spravidla súčasťou konania vo veci samej. Určité obmedzenia uplatnenia princípu kontradiktórneho procesu platia pri rozhodovaní súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa ustanovenia § 75 ods. 6 OSP „Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania“. Podľa ustanovenia § 75 ods. 8 OSP „O nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Táto výnimka prečo sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred rozhodnutím súdu o predbežnom opatrení ostatným účastníkom konania nedoručuje a prečo ho súd doručí ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené má svoje legitímne opodstatnenie.

Takáto úprava totiž vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné a to z dôvodu, aby nemohol zmariť jeho účel. Ak by sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručoval odporcovi skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, odporca by mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbežné opatrenie stratilo význam (napr. pre insolventnosť alebo zánik povinného právneho subjektu). Záujem na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam. Preto im nemá byť doručovaný ani návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ani odvolanie smerujúce voči zamietajúcemu uzneseniu, ani samotné uznesenie. Ochrana žalovaného je potom daná jej právom vyjadriť sa k týmto tvrdeniam počas konania s možnosťou zrušenia predbežného opatrenia súdom ak neexistovali dôvody na jeho nariadenie (§ 77 ods. 2 OSP) a navyše zodpovednosťou žalobcu za prípadnú vzniknutú ujmu podľa § 77 ods. 3 OSP.

Tento stav predpokladaný zákonom preto nemôže založiť odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom ani poručenie práva na spravodlivý proces. V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa zásada rovnosti účastníkov (ktorú treba vnímať aj v spojení so zásadou kontradiktórnosti a zásadou ústnosti - osobitne právom byť vypočutý) neuplatňuje tak striktne, resp. bezprostredne, ako je tomu v konaní o veci samej, nakoľko zmyslom tohto procesného inštitútu v občianskom súdnom konaní je v zákonom ustanovených prípadoch poskytnúť rýchlu a účinnú ochranu ohrozeným právam účastníka, a to buď pred začatím konania vo veci samej, alebo aj v jeho priebehu.

Predbežné opatrenie tak predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zabezpečiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, najmä z hľadiska zaručenia nerušeného rozhodovania vo veci samej. Zo zásady rovnosti účastníkov konania nemožno vyvodzovať nejaký abstraktný postulát, že účastníci konania - bez zreteľa na ich postavenie a konkrétnu procesnú situáciu - musia v každej časti či druhu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom. V prípade niektorých procesných prostriedkov z ich povahy a účelu vyplýva, že ich uplatnenie má k dispozícii len jedna strana; tomu zodpovedá aj príslušná zákonná úprava. Tak tomu bude aj v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, lebo cieľom tohto návrhu je dosiahnuť požadovanú dočasnú súdnu ochranu a v danom kontexte má právna úprava zaručiť účinnosť poskytnutej súdnej ochrany.

tags: #odporca #vyjadril #k #navrhu #co #dalej