Parížska Dohoda: Globálny Záväzok v Boji Proti Klimatickej Zmene

Úvod

Parížska dohoda je prelomová medzinárodná zmluva, ktorá vznikla na konferencii OSN o zmene klímy (COP21) v Paríži v roku 2015. Dohoda predstavuje globálny záväzok v boji proti klimatickej zmene a združuje takmer všetky krajiny sveta v úsilí o zníženie emisií skleníkových plynov a adaptáciu na dôsledky klimatickej zmeny.

Historický Kontext a Vznik Dohody

V roku 2015 sa stretli reprezentanti 196 národov v Paríži, v súlade s Rámcovým dohovorom OSN o zmene klímy, ktorý sa koná pravidelne od roku 1995. Cieľom bolo dosiahnuť dohodu, ktorá by nadviazala na Kjótsky protokol, prvý významný pokus o medzinárodnú spoluprácu v oblasti klímy. Kým Kjótsky protokol zaväzoval k redukčným záväzkom len rozvinuté krajiny, Parížska dohoda si kladie za cieľ zapojiť všetky krajiny sveta, bez ohľadu na ich úroveň hospodárskeho rozvoja.

Po ťažkých a zdĺhavých rokovaniach bola Parížska dohoda prijatá 12. decembra 2015. EÚ ju spolu s najvyššími predstaviteľmi členských štátov podpísala na slávnostnej ceremónii 22. apríla.

Ciele Parížskej Dohody

Hlavným cieľom Parížskej dohody je obmedziť globálne otepľovanie na výrazne menej než 2 °C nad úroveň pred priemyselnou revolúciou a usilovať sa o obmedzenie nárastu teploty na 1,5 °C. Tento cieľ má zabrániť najhorším dopadom klimatickej zmeny, ako sú zvýšenie hladiny morí, extrémne poveternostné javy a rozsiahle suchá.

Prezident Andrej Kiska počas plenárneho zasadnutia za prítomnosti generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna a hláv štátov nazval Parížsku dohodu historickým míľnikom: "Svet dostal novú nádej. Podpisom dohody potvrdzujeme naše odhodlanie spoločne konať. Ďalším krokom by mala byť rýchla ratifikácia dohody."

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Kľúčové Prvky Parížskej Dohody

Parížska dohoda je založená na niekoľkých kľúčových prvkoch, ktoré zabezpečujú jej účinnosť a globálnu spoluprácu:

Národne Stanovené Príspevky (NDCs)

Každý štát, ktorý podpísal dohodu, je povinný pripraviť, oznámiť a udržiavať národne stanovené príspevky (NDCs), ktoré predstavujú ich ciele a opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov a adaptáciu na zmenu klímy. Tieto príspevky sú pravidelne prehodnocované a aktualizované, aby sa zvyšovala ambicióznosť cieľov.

Redukčné záväzky (Nationally Determined Contributions) sa týkajú všetkých strán (pre rozvojové krajiny sa prijalo neobmedzené prechodné obdobie čo sa týka rozsahu redukcií), s tým, že každých päť rokov strany musia tieto záväzky znovu predkladať/aktualizovať, tak aby boli prísnejšie. Pre krajiny, ktoré budú mať svoje záväzky platné do roku 2030 (ako napr. EÚ a Slovensko) sa táto päťročná povinnosť predkladať svoje záväzky začne až po roku 2030. V samotnej dohode tieto záväzky nie sú, budú zverejnené na stránke sekretariátu Dohovoru OSN o zmene klímy a budú sa tam každých päť rokov aktualizovať.

Adaptácia na Zmenu Klímy

Parížska dohoda sa venuje aj adaptácii a zakotvuje povinnosť pripravovať sa na dôsledky zmeny klímy, sledovať a hodnotiť dopady a budovať odolnosť ekosystémov a sociálnych a ekonomických systémov. Adaptácia je kľúčová pre minimalizáciu negatívnych vplyvov klimatickej zmeny na zraniteľné komunity a ekosystémy.

Finančná Podpora

Rozvinuté krajiny sa zaviazali poskytovať finančnú podporu rozvojovým krajinám na zmierňovanie zmeny klímy a adaptáciu. Táto podpora má pomôcť rozvojovým krajinám pri prechode na nízkouhlíkové hospodárstvo a pri budovaní odolnosti voči klimatickým vplyvom.

Prečítajte si tiež: Environmentálne politiky Slovenska po Parížskej zmluve

Vlády rozvinutých krajín budú poskytovať finančnú podporu rozvojovým krajinám vo výške minimálne 100 miliárd dolárov ročne (91 miliárd eur).

Transparentnosť a Zodpovednosť

Dohoda zavádza mechanizmy transparentnosti a zodpovednosti, ktoré zabezpečujú, že krajiny plnia svoje záväzky a dosahujú stanovené ciele. Pravidelné hodnotenia a správy umožňujú sledovať pokrok a identifikovať oblasti, kde je potrebná ďalšia akcia.

Významným pokrokom je fakt, že každá krajina si bude pravidelne robiť započítavanie reálnych emisií v snahe sledovať plnenie svojho redukčného záväzku. Monitorovanie emisií, vrátane ich oznamovania a overovania sa týka všetkých strán (len minimálna flexibilita pre rozvojové krajiny).

Krajiny a Ratifikácia

Parížska dohoda vstúpila do platnosti 4. novembra 2016, 30 dní po tom, čo ju ratifikovalo aspoň 55 krajín, ktoré zodpovedajú za najmenej 55 % celosvetových emisií skleníkových plynov. Medzi prvé krajiny, ktoré dohodu ratifikovali, patrili USA a Čína.

Prezident SR Andrej Kiska svojím podpisom zavŕšil proces ratifikácie Parížskej dohody, ktorou SR pristupuje k záväzku znížiť emisie skleníkových plynov.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Krym

Výzvy a Kritika

Napriek svojmu významu čelí Parížska dohoda aj výzvam a kritike. Jednou z hlavných výziev je zabezpečiť, aby krajiny dodržiavali svoje záväzky a zvyšovali ambicióznosť svojich cieľov. Niektorí kritici poukazujú na to, že dohoda nemá dostatočne silné mechanizmy na vynucovanie záväzkov a sankcie pre krajiny, ktoré ich nedodržiavajú.

Problém s parížskou dohodou je ten, že nemá žiadne postihy pre krajiny, ktoré sa ju rozhodnú ignorovať.

Pavol Široký z ekologického združenia Za matku Zem ale hovorí, že nie sú stanovené konkrétne ciele obmedzenia pre jednotlivé krajiny. "Problémový je návrh aj v tom, že neposkytuje garancie na dostatok financií pre chudobné krajiny, ktoré sú zároveň aj najviac postihnuté klimatickou zmenou," povedal odborník.

Parížska Mierová Konferencia (1946) a Slovensko

Okrem klimatickej dohody je dôležité spomenúť aj Parížsku mierovú konferenciu z roku 1946, ktorá mala pre Slovensko tiež veľký význam. Táto konferencia sa zaoberala povojnovým usporiadaním a prípravou mierových zmlúv s krajinami, ktoré boli porazené v druhej svetovej vojne.

Pre čechoslovákov sa konferencia začala „naostro“ 29. júla 1946 o 16.00 hod. - začala svoje rokovanie menej známa, ale pre Slovensko rovnako dôležitá parížska mierová konferencia ako tá, ktorá sa v Paríži a na jeho predmestiach odohrala v rokoch 1919 - 1920 a ktorej výsledkom bola Trianonská mierová zmluva. Skutočnosť, že konferencia z roku 1946 je na Slovensku prakticky neznáma, je o to zarážajúcejšia, že jednou z najdôležitejších sporných otázok sa stala otázka kontinuity „trianonskej“ hranice medzi Maďarskom a Slovenskom (Československom).

Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 15 tzv. amandmánov (Amendments). Amandmán č. 1 sa dotýkal preambuly a amandmán č. 2 článku 1, bodu 4 návrhu. Spomínaný amandmán precíznejšie riešil právne dôsledky nulity Viedenskej arbitráže.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk, Vladimír Clementis, Juraj Slávik, Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Avšak hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis. Minister zahraničných vecí J. Masaryk vystupoval v pléne konferencie, kde ho však spravidla zastupoval štátny tajomník V. Clementis, ktorý tiež samostatne pôsobil v politickej a územnej komisii pre Maďarsko, prípadne Juraj Slávik.

Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila: "Maďarsko nám má vrátiť historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848. Akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii je zakázaný."

tags: #Parížska #zmluva #zoznam #štátov