Prečo boli zakázané olympijské hry: História a znovuzrodenie

Olympijské hry, svetová športová udalosť, priťahujú pozornosť stoviek miliónov ľudí na celom svete. Stali sa jedným z najsledovanejších hier a sú prestížnym kultúrnym podujatím, najväčšou a najvyššou športovou udalosťou na svete, ktorá je snom každého športovca. Olympijská myšlienka, tak ako ju poznáme dnes, vzkriesil až francúzsky barón Pierre de Coubertin, ktorý v roku 1892 navrhol obnovenie olympijských hier. Dva roky potom bolo rozhodnuté. Miestom konania 1. olympiády v roku 1896 boli zvolené Atény. V tomto článku sa pozrieme na históriu olympijských hier, od ich starovekých počiatkov až po ich znovuzrodenie v modernej dobe.

Staroveké Olympijské hry: Zrod a význam

Olympijské hry sa začali už v starovekom Grécku. Ich história sa píše od roku 776 pred naším letopočtom. V meste Olympia sa súťažilo v behu, hode oštepom aj diskom, skoku do diaľky či zápasení. Víťazí boli považovaní za hrdinov. Hry sa konali každé 4 alebo 5 rokov v spojení s najdôležitejším sviatkom Olympie, čiže oslavami boha Dia.

Počiatky olympijských hier sú nejasné. Avšak o ich vzniku existuje mnoho mýtov:

1. Princ Pelops z Lýdie v Malej Ázii sa rozhodol súperiť o ruku Hippodamie, dcéry kráľa Oinomana z Pisy. Kráľ totiž vyzýval všetkých nápadníkov svojej dcéry na súboj v konských záprahoch. Víťaz mal právo vziať si jeho dcéru, porazený bol popravený. Pelops pred závodom tajne vymenil bronzové kolíky na kolesách Oinomana za voskové. Tie sa počas závodu roztopili, kráľ spadol a zabil sa.
2. Kráľ Augiáš z Elidy sľúbil Heraklovi odmenu za vyčistenie jeho chlieva. Svoj sľub však nedodržal, a tak Herakles spolu so svojimi priateľmi porazil kráľa i jeho armádu. Olympijské hry potom ustanovil na počesť svojho otca Dia.
3. Zeus zorganizoval olympijské hry po porážke svojho otca Krona.

Vyše tisíc rokov sa konali olympijské hry s pravidelnosťou. Celý tento čas si udražali postavenie najvýznamnejších gréckych hier. Ich poradovými číslami sa merala grécka história a výrazne sa v nich odrážala. Gréci kvôli olympijským hrám svoje vojny odkladali, my sme už trikrát kvôli vojnám olympijské hry odložili.

Olympijské hry mali veľký význam, pretože upevňovali národnú jednotu Grékov, ktorí boli rozdelení na množstvo kmeňov. Pred olympijskými hrami poslovia z Olympie pozývali na účasť po celom antickom Grécku, oznamovali presný dátum konania hier a vyhlasovali boží mier - ekecheíriá.

Prečítajte si tiež: Pohľad na súčasnú generáciu a jej správanie

Ako športovci sa na olympijských hrách smeli zúčastniť iba slobodní občania gréckeho pôvodu (vylúčení boli cudzinci, otroci, ženy), pozerať sa na hry mohol ktokoľvek (okrem gréckych vydatých žien). Pre ženy sa v čase olympijskych hier konali samostatné závody v behu pri Héraách. Športovci sa museli dostaviť do Olympie mesiac pred začiatkom olympijskych hier na intenzívnu prípravu spojenú s diétou. Hry sa otvárali sprievodom športovcou a ich slávnostnou prísahou Diovi. Jednotlivé závody prebiehali pod dozorom hélládonikov.

Pôvodne trvali jeden deň a pozostávali len z jednoduchého behu na diaľku v štadióne. Neskôr (od 7. stor. pred Kr.) trvali päť dní a začínalo sa pri východe Slnka, a to diaulom (behom na dve dĺžky bežeckej dráhy - na krátke a dlhé trate), a potom nasledovalo palé (zápas), pygmé (pästný zápas), pankration (kombinácia zápasenia a pästného boja) a pentatlon (päťboj, ktorý zahŕňal hod diskom, hod oštepom, beh, skok do diaľky a zápasenie). Neskôr sa k týmto disciplínam pridali aj preteky konských záprahov a jazdecké preteky. Na konci každej súťaže sudca ovinul čelo víťazovi červenou vlnenou páskou. Až v posledný deň hier víťazi, zhromaždení pod Diovým chrámom, dostali olivové koruny. Byť víťazom na olympijských hrách bola najväčšia pocta, akú mohol niekto dosiahnuť. Víťazi mali právo dať si postaviť v posvätnom háji v Olympii svoju sochu, rodné obce im preukazovali čestné pocty. Na olympijských hrách sa schádzali zástupcovia gréckych štátov, podpisovali tu politické zmluvy, pri hrách sa upevňovalo vedomie gréckej národnej a kultúrnej spolupatričnosti.

Najväčší rozkvet OH bol v 5. stor. pred Kr. (tzv. klasické obdobie). V tom čase sa skladali aj ódy na víťaza (epiníkie). Od 4. stor. pred Kr. závodili na OH stále častejšie profesionáli (athlétés), príslušníci nižších vrstiev vycvičení v jednej disciplíne (atlet), množili sa aj prípady korupcie. Od 3. stor. pred Kr. súťažili na OH aj závodníci negréckeho pôvodu z Egypta, Malej Ázie, Sýrie. Po ovládnutí Grécka Rimanmi (146 pr. Kr.) nastal úpadok olympijských hier.

K novému rozmachu došlo v 1.-3. stor., kedy hry podporovali rímski cisári. Cisár Nero sa sám aktívne na hrách zúčastnil. Závodníci gréckeho pôvodu boli v menšine, víťazili Sýrania, Feničania, Ilýri, Afričania, Babylončania.

Zákaz Olympijských hier a jeho dôvody

V 4. stor. OH upadali, ostro sa proti nim, ako pohanským hrám stavalo kresťanstvo, ktoré sa v tom čase stalo oficiálnou ideológiou rímskej ríše. Zanikli však v roku 393 po tom, ako cisár Theodosius I. zakázal všetky pohanské sviatky a udalosti. Roku 393 či 394 po Kr. vydal cisár Theodosius prísny zákaz konania hier. Napriek tomu sa OH azda ešte nejaký čas konali, mali však iba lokálny charakter. Od roku 393 n.l. bol zakázaný aj vstup do Olympie ako pohanského mesta.

Prečítajte si tiež: Tipy na úspešné zdieľanie príspevkov na sociálnych sieťach

Znovuzrodenie Olympijských hier v modernej dobe

O znovuzrodenie ich tradície sa v roku 1896 zaslúžil Pierre de Coubertin.

Veľký význam na obnovení olympijských hier majú archeológovia, ktorí upozornili na existenciu gréckej Olympie. Prvým, kto lokalizoval podobu Olympie bol Nemec Matthias Palbitzki už v roku 1647. Vedecký archeologický výskum však zahájil o sto rokov neskôr anglický archeológ Richard Chandler. Podrobné archeologické výskumy boli zahájené v 30. rokoch 19. storočia a pokračujú s určitými prestávkami dodnes. Nálezy týchto vykopávok sú vystavené v dvoch olympijských múzeách.

Tak, ako poznávalo ľudstvo postupne históriu o Olympii, objavili sa aj prvé pokusy o obnovu hier. Ako prvý to boli Švédi, ktorí použili na začiatku 19. storočia názov "Olympijské hry" pre svoje gymnastické slávnosti. V roku 1859 dal grécky kráľ Oto I.na naliehanie gréckeho obchodníka Zappasa súhlas k usporiadaniu olympijských hier, ktoré však boli zatiaľ iba gréckou záležitosťou.

Olympijskú myšlienku, tak ako ju poznáme dnes, vzkriesil až francúzsky barón Pierre de Coubertin, ktorý v roku 1892 navrhol obnovenie olympijských hier. Dva roky potom bolo rozhodnuté. Miestom konania 1. olympiády v roku 1896 boli zvolené Atény. V roku 1894 bol tiež v Paríži založený MOV (Medzinárodný olympijský výbor), ktorý sídli od roku 1915 v švajčiarskom Lausanne.

Jeho snaha vyšla kvôli druhej svetovej vojne takmer na zmar, po vojne ale boli olympijské hry obnovené - ako symbol mieru.

Prečítajte si tiež: Denné svietenie a bezpečnosť

Symboly Olympijských hier

V roku 1914 predstavil Coubertin znak olympijských hier - päť vzájomne prepojených kruhov, ktoré symbolizujú 5 kontinentov, a zástavu, ktorá má biely podklad a je 6 m dlhá a 2 m široká. Súčasťou pôvodnej historickej vlajky je i heslo "Citius, Altius, Fortius" (rýchlejšie, vyššie, silnejšie). Autorom tohoto hesla bol pedagóg R.P.Didon. Prvý oheň na a olympijských hrách vzplanul v roku 1928 od roku 1936 ho prenáša štafeta z Olympie. Olympijské hry majú tiež svoju hymnu, ktorou je kantáta Spiridona Samarase.

Olympijský symbol piatich prepletených kruhov, znázorňujúcich päť kontinentov, patrí medzi najznámejšie na svete. Vzor kruhov, spolu s olympijskou vlajkou, bol Medzinárodným olympijským výborom schválený už v roku 1914. Tak ako postupne rástol význam olympijských hier, mohutnel aj význam olympijského loga ako vizuálneho nástroja a symbolu tohto podujatia.

Podľa Olympijskej charty olympijskú symboliku tvorí olympijský symbol, olympijská vlajka, olympijské heslo, olympijský oheň, olympijská pochodeň, olympijská hymna, olympijský emblém a výrazy „olympijský“ a „olympiáda“ vo všetkých gramatických tvaroch.

Najvyšším olympijským symbolom sú olympijské kruhy, ktoré sú vzájomne prepojené. Päť kruhov predstavuje päť kontinentov spojených olympijskou myšlienkou, šesť farieb (vrátane bieleho podkladu) farby všetkých národov sveta. Existuje všeobecný názor, že kruhy predstavujú jednotlivé kontinenty, ale nie je to tak. Barón de Coubertin vnímal kruhy a farby ako dva nezávislé symboly a MOV výslovne uvádza, že žiadny z kruhov nereprezentuje konkrétny kontinent. Vlajka po prvýkrát zaviala pri VI. olympijskom kongrese 1914 a na olympijskom štadióne po prvýkrát 1920. Na OH sa vyvesuje vlajka, ktorú 1920 venovali Antverpy, na ZOH vlajka, ktorú 1952 venovalo Oslo. Súčasťou historickej vlajky je aj olympijské heslo Citius, Altius, Fortius (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie), ktoré vyjadruje cieľ olympijského hnutia, úsilia o neustály pokrok. Novo používaným symbolom OH (ZOH) sú maskoti, ktorí majú vyjadrovať národnú tradíciu hostiteľskej krajiny.

Olympijský oheň je jeden zo symbolov olympijských hier. Jeho počiatky siahajú do antického Grécka, kde počas starovekých olympijských hier horel oheň ako pripomienka toho, že ho Prometeus ukradol Diovi a priniesol na zem ľuďom. Oheň sa znova objavil na olympiáde v roku 1928 a odvtedy je súčasťou novodobých olympijských hier. Tradíciu štafetového behu s pochodňou začal Carl Diem, predseda organizačného výboru olympijských hier 1936 v Berlíne ako súčasť snahy premeniť hry na oslavu Tretej ríše. Aj napriek svojmu pôvodu sa ceremónia s pochodňou zachovala až dodnes.

Olympijská pochodeň sa zapaľuje niekoľko mesiacov pred otváracou ceremóniou olympijských hier, v mieste konania antickej olympiády, v Olympii v Grécku. Jedenásť žien predstavujúcich kňažky vykoná obrad, pri ktorom sa pochodeň vznieti od slnečných lúčov koncentrovaných parabolickým zrkadlom. Odtiaľ pochodeň putuje do hosťujúceho mesta nastávajúcich olympijských hier. Hoci je zvykom ju prenášať pešky, niekedy sú použité aj iné prostriedky prepravy. Medzi bežcami sa často nachádzajú atléti a celebrity, no taktiež ju nieslo aj mnoho predtým neznámych ľudí, ktorí boli vybraní pre ich osobné zásluhy a úspechy. Olympijský beh s pochodňou sa končí v deň otváracej ceremónie na hlavnom štadióne hier.

Posledný bežec býva často držaný v tajnosti až do poslednej chvíle a zvyčajne je ním športová celebrita hosťujúcej krajiny. Posledný nositeľ pochodne beží smerom ku kotlu, ktorý je zvyčajne umiestnený na vrchu veľkého schodiska a pochodňou zapáli plameň na štadióne. Tento plameň potom horí počas celej olympiády a býva uhasený na záverečnej ceremónii hier.

Moderné Olympijské hry: Letné a Zimné

Olympijské hry modernej doby sú vrcholné medzinárodné viacšportové podujatie konajúce sa každé dva roky v podobe zimných olympijských hier a letných olympijských hier. Na prvej olympiáde sa zúčastnilo 13 krajín. O štyri roky neskôr prijal športovcov Paríž. Hry sa nekonali len vo vojnových rokoch 1916, 1940 a 1944. Zimné olympijské hry sa konajú od roku 1924 a letné od 1896.

Zimné Olympijské hry

Zimné olympijské hry sú hrami v športoch, ktoré sa pestujú na snehu alebo ľade. Prvé zimné olympijské hry sa konali v roku 1924 a do roku 1992 sa konali v tom istom roku, ako letné olympijské hry. Od roku 1994 sa konajú v polovici obdobia medzi letnými olympijskými hrami.

Na Zimných olympijských hrách sa súťaží v týchto športoch:

• alpské lyžovanie
• akrobatické lyžovanie
• biatlon
• beh na lyžiach
• boby
• curling
• krasokorčuľovanie
• ľadový hokej
• rýchlokorčuľovanie
• sane
• severská kombinácia
• shortrek
• skeleton
• skoky na lyžiach
• snowboarding

Letné Olympijské hry

Letné olympijské hry sú súťaže v športových odvetviach, ktoré nevyžadujú sneh alebo ľad. Kým neboli zriadené zimné olympijské hry, na niektorých olympijských hrách sa súťažilo i v zimných športoch (napr. krasokorčuľovanie na VII. Letné olympijské hry sa konajú v rokoch deliteľných štyrmi.

Na Letných olympijských hrách sa súťaží v týchto športoch:

• atletika
• badminton
• baseball
• basketbal
• box
• cyklistika
• futbal
• gymnastika
• hádzaná
• hokej
• jachting
• jazdectvo
• judo
• kanoe / kajak
• lukostreľba
• moderný päťboj
• softbal
• stolný tenis
• streľba
• šerm
• taekwondo
• tenis
• triatlon
• veslovanie
• vodné športy
• volejbal
• vzpieraníe
• zápasenie

Ženy na Olympijských hrách

Ženy mali v staroveku zakázané nielen zúčastniť sa olympijských hier, ale aj samotné ich sledovanie. Až do roku 1900 sa ich nesmeli zúčastňovať. Prvou športovkyňou, ktorá sa ich zúčastnila, bola Švajčiarka Hélène de Pourtalèsová. Stala sa aj členkou víťazného tímu v regate.

Otec moderných olympijských hier Pierre de Coubertin bol totiž presvedčený, že na verejných súťažiach musí byť účasť žien úplne zakázaná. Ženy mali mať podľa historika a pedagóga Coubertina „len jednu úlohu, a to korunovať víťaza vencom“. „Nech je športovkyňa akokoľvek odolná, jej organizmus nie je prispôsobený na určité nárazy. Jej nervy ovládajú svaly, príroda to tak chcela,“ tvrdil, odvolávajúc sa na vedu. Biológovia a lekári tých čias boli totiž presvedčení, že fyzická námaha - behanie, skákanie či šplhanie môžu poškodiť reprodukčné orgány dievčat. Navyše sa verilo, že ženy majú iba obmedzené množstvo životnej energie a športové aktivity túto energiu podľa profesorky kineziológie Jaime Schultzovej z Pensylvánskej štátnej univerzity údajne odčerpávali z reprodukčných schopností. „Sláva žien správne prichádza cez počet a kvalitu detí, ktoré vyprodukuje, a vo veciach športu tkvie jej najväčší úspech v povzbudzovaní svojich synov, aby excelovali, nie v tom, aby sa samy snažili dosahovať rekordy,“ hlásil teda sebaisto Coubertin ešte aj pri príležitosti štokholmskej olympiády v roku 1912.

Už v spomínanom Paríži sa medzi mužov dostalo aj dvadsaťdva športovkýň, len nie je isté, či sa od nich očakávali aj nejaké športové výkony. Ako sa totiž neskôr posťažovala americká víťazka golfového zápasu dvadsaťdvaročná Margaret Abbottová, Francúzky ani nemohla považovať za svoje súperky. Na green totiž napochodovali na vysokých podpätkoch a v upnutých sukniach. Navyše pre zlú organizáciu hier a ich prepojenie so Svetovou výstavou Expo sa ani nedozvedela, že sa stala olympijskou víťazkou. teda viac-menej v „estetických športoch“, kde sa hodnotilo skôr vystupovanie ako výkon. Atletika, a vôbec disciplíny, kde sa počítali góly a body a merali metre a sekundy, zostávali pred nimi zatvorené. Poznatky o fyziológii tela sa totiž ešte stále držali svojských teórií. To, že sa netrénované dievčatá pri lekárskych testoch rýchlo zadýchali, sa napríklad považovalo za vedecký dôkaz škodlivosti behu pre ženy.

Jednou z tých, ktorým z toho, ako sa muži v športe pozerali na ženské účastníčky, vrela krv v žilách, bola francúzska prekladateľka, veslárka a aktivistka Alice Milliatová. Keď v roku 1920 atletická federácia zakázala atlétkam pretekať na olympijských hrách, rozhodla sa vziať situáciu do svojich rúk a 24. marca 1921 na trávniku v Monte Carle usporiadala prvé čisto ženské hry, na ktorých súperilo sto športovkýň z piatich krajín.

Monacká olympiáda natruc sa oplatila. Po tom, čo Milliatová preukázala dôveryhodnosť takejto udalosti, založila v októbri toho istého roku Medzinárodnú ženskú športovú federáciu FSFI, a to aj za účasti zástupcov Československa, a v nasledujúcom roku v Paríži usporiadala ďalšiu, tentoraz už oficiálnejšiu olympiádu, s názvom Ženské olympijské hry. Použitie slova „olympijský“ v názve ženských hier však mužom v Medzinárodnom olympijskom výbore nevoňalo, a tak sa dohodlo, že ženská olympiáda sa bude najbližšie konať pod názvom Ženské svetové hry. Ako cena útechy bolo dámam ponúknuté zaradenie desiatich ženských atletických disciplín do programu amsterdamskej olympiády v roku 1928. Ako na potvoru po ňom však až šesť bežkýň skolabovalo, čo nechtiac nahralo na smeč odporcom ženského pretekania.

Zásadnú zmenu pre športovkyne priniesol až olympijský kongres, ktorý sa konal po nástupe lorda Killanina na čelo Medzinárodného olympijského výboru v roku 1973 v bulharskej Varne. Jeho účastníci sa vyslovili proti akejkoľvek diskriminácii žien, a tak už v Montreale v roku 1976 debutovali ženy vo veslovaní, basketbale a hádzanej. Ďalší prudký rozmach nastal v poslednom desaťročí 20. storočia, keď boli do programu olympijských hier zaradené nielen kedysi pre ženy „zakázané“ disciplíny, ako napríklad v atletike skok o tyči či hod kladivom, ale aj celé športové odvetvia doteraz vyhradené mužom. A tak v súčasnosti hrajú ženy na olympijských hrách futbal, ľadový hokej, vzpierajú, súťažia na tatami či schádzajú ľadové korytá na boboch.

Zaujímavosti z histórie olympijských hier

• Na starovekých olympijských hrách kedysi nebolo zlato najcennejším kovom, ale bolo ním striebro.
• Päť zlatých medailí za plávanie a jednu striebornú za vodné pólo si v 20. rokoch z olympiád odniesol Johnny Weissmuller.
• Letné olympijské hry v Tokiu v roku 2020 boli prvými, ktoré boli preložené. Kvôli pandémii covidu-19 sa konali o rok neskôr. Tie získali hneď viacero prvenstiev: boli prvými rodovo vyváženými hrami a Japonsko si dalo záležať na ekológii, medaily boli vyrobené z kovov z recyklovanej elektroniky.

Blížiace sa Olympijské hry v Pekingu 2008

Najbližšie letné olympijské hry (LOH 2008) sa budú konať v termíne od 8. septembra do 24. septembra 2008 v Pekingu (Beijing) v Číne. Behom 17tich olympijských dní bude v Pekingu udelených celkom 302 sád medailí. K dispozícií bude viac ako 7 miliónov vstupeniek a organizátori predpokladajú, že cca 75% vstupeniek si kúpia domáci návštevníci olympijských hier.

Olympiády sa zúčastní cca 10.200 športovcov a 5.500 funkcionárov z 90 zemí sveta, ktorí budú ubytovaní v troch olympijských dedinách: v Pekingu, v Hong Kongu a v Quingdau.

Slovenskí reprezentanti, ktorí mali istotu účasti na LOH 2008:

• Vzpieranie (2): Istotu by mal mať Martin Tešovič (do 105 kg), o druhom pretekárovi rozhodne VV SZV (najväčšie šance má Ondrej Kutlík/do 85 kg).
• Zápasenie (1): David Musuľbes (voľný štýl do 120 kg).

Šancu kvalifikovať sa majú ešte stále aj ďalší športovci, v hre je približne ešte dvadsiatka. Definitívnu nomináciu na OH 2008 schváli výkonný výbor SOV na zasadnutí 17. júla, nomináciu celej výpravy potom ešte potvrdí valné zhromaždenie SOV 19. júla. Do 23. júla musí SOV odoslať na MOV a organizačnému výboru pekinských hier (BOCOG) definitívne menovité prihlášky členov výpravy.

tags: #prečo #boli #zakázané #olympijské #hry #história