Ako sa brániť voči "prepisovaniu" majetku a inštitút odporovateľnosti podľa Občianskeho zákonníka

Konanie, ktorým sa dlžník snaží znemožniť alebo aspoň výrazne sťažiť veriteľom uspokojenie ich pohľadávok, najmä zbavovaním sa majetku, nie je v súlade so zákonom. Z tejto zásady treba vychádzať pri posudzovaní situácií, keď sa dlžník zbavuje majetku v snahe vyhnúť sa uspokojeniu pohľadávok veriteľov. Tento článok sa zaoberá právnymi možnosťami, ktoré má veriteľ k dispozícii v takýchto prípadoch, a to najmä prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.

Odporovacia žaloba ako nástroj ochrany veriteľa

Ak dlžník uskutoční právny úkon, ktorý zmenšuje jeho majetok a tým sťažuje veriteľovi vymoženie pohľadávky, Občiansky zákonník poskytuje veriteľovi možnosť brániť sa prostredníctvom tzv. odporovacej žaloby. Touto žalobou sa veriteľ domáha na súde, aby súd rozhodol, že určitý právny úkon dlžníka (napríklad darovacia zmluva s treťou osobou) je voči veriteľovi právne neúčinný.

Relatívna bezúčinnosť právneho úkonu

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti. To znamená, že odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, ale v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento úkon hľadí, akoby nenastal. Odporovaný právny úkon vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, avšak len vo vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá majetok nadobudla, sa na tento právny vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky nenastali.

Úloha odporovateľnosti v exekučnom konaní

Inštitút odporovateľnosti slúži najmä potrebám exekučného konania. Jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, uspokojiť túto pohľadávku v exekúcii z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutie súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovie, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi, ale proti tomu, s kým alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil.

Neplatnosť právneho úkonu vs. Neúčinnosť právneho úkonu

Je dôležité rozlišovať medzi neplatnosťou a neúčinnosťou právneho úkonu. Ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu, jeho právne účinky vôbec nenastávajú a na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby úkon nebol urobený. Pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu má "prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Konanie dlžníka, ktoré zákon za určitých podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu, nemôže byť za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Pohľadávky a ich započítanie

Konanie o odporovacej žalobe

Konanie o odporovacej žalobe môže začať len na návrh veriteľa. Predmetom súdneho konania nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech. Odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania.

Náležitosti odporovacej žaloby

Odporovacia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu, a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

Neurčitosť žaloby

V súdnej praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Vymáhateľná pohľadávka veriteľa

Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla.

Interpretácia pojmu "vymáhateľná pohľadávka"

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde.

Prečítajte si tiež: Zánik započítanej pohľadávky

Odporovateľnosť a časový aspekt

Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie.

Názory v Českej republike

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií. Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor, a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

Prerušenie konania o odporovacej žalobe

Podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe.

Vplyv iných konaní na odporovaciu žalobu

Veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela („druhou stranou" odporovaného úkonu t. j. nadobúdateľom dlžníkovho majetku), nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohoto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného úkonu.

Ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho pohľadávka veriteľa uspokojila.

Prečítajte si tiež: Započítanie pohľadávok v SR

Započítanie pohľadávok

V rámci zmluvných vzťahov, najmä medzi podnikateľmi, kde medzi nimi navzájom vznikajú peňažné pohľadávky, často dochádza, okrem zaplatenia týchto pohľadávok, aj k zániku týchto pohľadávok započítaním. Započítanie je definované v Občianskom zákonníku aj v Obchodnom zákonníku.

Princípy započítania

Občiansky zákonník definuje základné princípy započítania v § 580 takto: „Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.“ Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú:

• Vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak).
• Rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné).
• Spôsobilosť pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých kompenzovateľnosť je vylúčená zákonom alebo dohodou účastníkov).
• Právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný alebo dvojstranný).

Započítanie je možné vykonať jednostranne (úkon započítania urobí jeden subjekt voči druhému bez ohľadu na súhlas druhej strany), alebo dvojstranne (obidve zúčastnené strany akceptujú započítanie). Z jednostranného započítania sú vylúčené niektoré druhy pohľadávok, ako pohľadávka na náhrade škody na zdraví (takéto pohľadávky však možno započítať navzájom), pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia, premlčané pohľadávky, súdne nežalovateľné pohľadávky, pohľadávky z vkladov a proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú (čo však neplatí naopak). Dohodou možno naopak započítať aj takéto pohľadávky.

Započítanie v kontexte reštrukturalizácie a konkurzu

V kontexte reštrukturalizácie a konkurzu je dôležité, aby veritelia uplatňovali svoje pohľadávky včas a správnym spôsobom, vrátane započítania. V prípade reštrukturalizačného konania je potrebné prihlásiť pohľadávky podľa § 120 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR).

Dôležitosť započítacieho prejavu

Aby som ako započítavajúca strana vykonal započítanie platne, je potrebné vykonať započítací prejav a to tak, aby došlo k zániku vzájomných pohľadávok. Pritom započítacím prejavom nie je predloženie faktúry ani púhe konštatovanie o existencii pohľadávok na započítanie. Započítanie bude tiež neplatné, ak nedôjde k dostatočnej špecifikácii pohľadávky. Započítanie je dôležitý právny úkon, ktorý musí spĺňať požiadavky stanovené zákonom aj pre iné druhy úkonov (zmluvy a pod.). Zo započítania musí byť určite zrejmé kto ho robí, voči komu, musí v ňom byť určená pohľadávka, ktorú započítavam a pohľadávka voči ktorej započítanie robím, musí byť podpísané a malo by byť aj datované.

Započítanie v exekučnom konaní

Námietku započítania možno uplatniť vzájomnou pohľadávkou povinného voči oprávnenému aj v exekučnom konaní. Najvyšší súd SR odmietol záver okresného súdu, že v exekučnom konaní nemožno skúmať dôvodnosť námietky na započítanie vzájomnej pohľadávky a že je vecou povinného, aby si svoj nárok uplatnil samostatným návrhom na začatie konania, prípadne procesnými prostriedkami v pôvodnom konaní, pretože je to v rozpore s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Je dôležité, aby pohľadávka povinného bola spôsobilá na započítanie v čase, keď sa pohľadávka povinného a pohľadávka oprávneného stretli, pretože k tomuto dňu nastáva zánik pohľadávok.

tags: #zapocitanim #pohladavka #zanika #ex #definicia