Dôkazné bremeno žalobcu v civilnom sporovom konaní

Dokazovanie predstavuje jednu z najdôležitejších fáz civilného sporového konania. Súd prostredníctvom dokazovania zisťuje, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu zodpovedá skutočnosti. Predmetom dokazovania je skutok tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie vo veci. S bremenom tvrdenia je neodmysliteľne spojené dôkazné bremeno.

Dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia

V súvislosti s dokazovaním vyvstáva otázka, kto a čo je povinný v súkromnoprávnom spore preukazovať. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

Negatívna dôkazná teória

Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Požiadavka súdu, aby žalobca preukázal, že výzva na vyzdvihnutie zásielky spolu s ústrižkom o poučení mu nebola v poštovej schránke uložená, je z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť.

Prečítajte si tiež: Rímske právo a dôkazné bremeno

Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný časť z nej nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca preukázal (medzi účastníkmi ani neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že pôžičku vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať.

Vplyv prejednávacej zásady

Prejednávacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom vyplývajú z ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1 O.s.p.. Účastník musí teda uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t.j. musí preukázať to, čo tvrdí. V sporovom konaní platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Dôkazné bremeno v daňovom konaní

V daňovom konaní je dôkazné bremeno primárne na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následné overenie.

Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých skutočností. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný § 29 ods. 8 ZSD, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní. Tiež skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) ZDPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.

Dôkazné bremeno v antidiskriminačných sporoch

V antidiskriminačných sporoch právna úprava v záujme ochrany slabšej strany zakotvuje tzv. obrátené dôkazné bremeno, kedy v určitej miere dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý musí dokazovať, že sa diskriminačného konania nedopustil. Uvedené je zakotvené v ustanovení § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Antidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročné na dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom je špecifikum rozloženia dôkazného bremena zakladajúceho sa na povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

tags: #dokazne #bremeno #žalobcu