
Tento článok sa zameriava na problematiku žalôb na súdoch v súvislosti s náhradou škody spôsobenej trestným činom, pričom poskytuje vzorové situácie a vysvetľuje dôležité aspekty tohto procesu. Cieľom je predostrieť a následne analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže vzniknúť pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní.
V trestnom konaní sa primárne riešia otázky verejnoprávneho charakteru, a to otázka (ne)viny zo spáchania trestného činu a jeho právny následok v podobe trestu či ochranného opatrenia. Hoci procesné právo všeobecne (teda aj civilné) býva doktrinálne subsumované pod oblasť verejného práva, kľúčovým je povaha hmotnoprávnej otázky, ktorá je v tom-ktorom procese (trestnom, civilnom, správnom) riešená. To, čo adhézne konanie spája, je riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. Adhézne konanie, niekedy nazývané aj "adhézne", predstavuje spojenie dvoch kvázi protichodných druhov konaní v jedno. Ide o konanie, v ktorom sa v rámci trestného konania rozhoduje aj o nároku poškodeného na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom. Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Cieľom adhézneho konania je zlepšiť postavenie poškodeného, ktorému v dôsledku trestného činu vznikla majetková či nemajetková ujma. Poškodený sa v adhéznom konaní dostáva v zásade do pozície, v akej by bol v prípade civilného sporu o náhradu škody.
Ako už naznačil predošlý odsek, tak civilné (sporové) konanie, ako aj adhézne konanie sa začína na návrh poškodeného. Poškodený si svoj nárok na náhradu škody musí uplatniť riadne, t. j. z akých dôvodov a v akej výške si škodu uplatňuje, a taktiež včas - najneskôr do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania. Civilné sporové konanie je však postavené na diametrálne odlišných zásadách než trestné konanie, preto poškodeného v adhéznom konaní nezaťažuje napríklad povinnosť tvrdenia či dôkazné bremeno. Najväčší rozdiel sa prejavuje v procese zisťovania skutkového stavu veci, kde je civilné sporové konanie založené na prejednacej zásade, podľa ktorej súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z toho, čo mu strany sporu predložia.
V súvislosti so včasným uplatnením nároku Trestný poriadok nikde neustanovuje, kedy najskôr môže poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť. Vychádzajúc z toho, že uplatnenie nároku má rovnaké účinky ako žaloba v civilnom spore, v ktorej poškodený v postavení žalobcu musí jednoznačne definovať toho, voči komu žaloba smeruje (žalovaný), obdobne tomu bude aj v trestnom konaní. Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t. j. vo fáze predprípravného konania) nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku
Pri rozhodovaní o nároku poškodeného sa súd v adhéznom konaní nachádza v obdobnom postavení ako súd v civilnom spore, a výrok o náhrade škody formulovať tak, aby mohol byť vykonateľný, teda naplňujúci atribút exekučného titulu. Súd v adhéznom konaní neaplikuje len ustanovenia o náhrade škody. Je povinný aplikovať celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd.
Pre inštitút náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je príznačné okrem iného aj to, že ide o majetkové práva. V zmysle § 100 ods. 2 OZ sú tieto práva premlčateľné. Aj keď sa trestné konanie vedie pre skutok, ktorý má byť trestným činom, pri riadnom a včasnom uplatnení nároku na náhradu škody niet z hľadiska aplikácie hmotného práva prakticky rozdielu medzi adhéznym a civilným konaním. Obvinený, ktorý má mať postavenie škodcu, preto v adhéznom konaní môže využiť všetky prostriedky obrany, ktoré by mohol použiť v civilnom spore. Obvinenému však žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať.
Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní. Aby námietka vyvolala kvalifikovaný účinok, musí sa uplatniť voči tomu subjektu, ktorý je o subjektívnom majetkovom práve oprávnený meritórne rozhodnúť. V trestnom konaní je to v zmysle § 46 ods. 3 a § 287 TP výlučne súd. Navyše, námietka je procesným inštitútom, ktorého aplikácia je ad litteram viazaná na súdne konanie. Bude preto bez právneho významu, ak obvinený napríklad listom zaslaným poškodenému deklaruje premlčanie jeho práva, ak súčasne premlčanie nenamietne aj v konaní pred súdom.
Námietka premlčania vznesená v adhéznom konaní má v porovnaní s civilným konaním (kde nepôjde o škodu spôsobenú trestným činom) špecifický charakter. Táto špecifickosť vychádza z charakteru konania, ktorým obžalovaný spôsobil škodu. Z pohľadu deliktného práva predstavuje trestný čin tú najzvážanejšiu formu protispoločenského konania. Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym. Pre námietku premlčania preto platí to, čo pre každý právny úkon z hľadiska zachovania jeho platnosti podľa § 39 OZ. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom.
Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky:
Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok
Všeobecne tak možno konštatovať, že vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní môže nasvedčovať tomu, že pôjde zo strany obžalovaného o výkon práva odporujúci dobrým mravom.
Vo Vašom prípade ide o situáciu, kedy bol Váš syn poškodený trestným činom ublíženia na zdraví, pričom páchateľ je známy a bol už v minulosti podmienečne odsúdený. Váš syn má právo požadovať:
V súvislosti s podmienkou zavinenia poškodeného je ideálnym príkladom skutok, ktorým na poškodenom došlo k spáchaniu niektorého z trestných činov proti tzv. sexuálnej slobode (napr. znásilnenie). Sexuálna kriminalita je však práve jedna z tých, pre ktoré je charakteristická vysoká miera latencie. Priznanie účinkov premlčania by v takom prípade bolo navyše aj extrémne tvrdým a nespravodlivým postihom pre poškodenú, a v neposlednom rade by to vrhalo zlé svetlo na justíciu a prehlbovalo v očiach spoločnosti nedôveru k nej.
Ako poškodený máte v trestnom konaní rozsiahle práva, ktoré Vám majú zabezpečiť spravodlivé odškodnenie za škodu, ktorá Vám bola spôsobená trestným činom. Medzi tieto práva patrí:
Prípravné konanie môže skončiť niekoľkými spôsobmi, rozhodnutie robí a vydáva prokurátor. O tomto budete vždy informovaný a rozhodnutie Vám bude doručené. Medzi tieto spôsoby patrí:
Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov
V civilnom konaní o náhradu škody je právoplatný odsudzujúci rozsudok často kľúčovým dôkazom, ktorý sa vzťahuje tak k základu uplatneného nároku, ako aj k výške žalovanej sumy. Civilný súd je v konaní o náhradu škody viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Výrok odsudzujúceho rozsudku obsahuje právnu časť a skutkovú časť. Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v takomto prípade teda deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa - škodcu, ale aj vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou.